Niektoré mamy sa vyhýbajú oblúkom detským ihriskám a pieskoviskám, lebo netúžia po prudkých kontaktoch s indiferentnými matkami. Mne napríklad nevadia, lebo si nosím so sebou knihu.
Lenže takí “kontaktní” oteckovia, to je iná káva. Kontaktujú vás, nie aby noha cez nohu poklábosili o nezdaroch bezplienkovej metódy alebo zero waste desiatových vreckách.
Veľmi pravdepodobne sa vo vašej blízkosti ocitli len preto, že im žena hodila decko na krk a teraz je ich stratégiou prehodiť ho na iný krk. Na cudziu matku? No a čo. Veď matka ako matka.
Kontaktný stratég
Mala som ho periférne v merku, ešte len sme s chlapcami zosadali z bicyklov pri detskom ihrisku. Tí moji dvaja sa rozbehli k futbalovej bránke bezo mňa, ani pohľadom nezavadili o malé, asi dvojročné dievčatko na hojdačke, ale milený otecko už veru bystril, že mu chudákovi, osamotenému v dedinke v údolí s jedným kusom decka, azda svitá na lepšie časy.
Zvesil maličkú z hojdačky a slovne ju pobádal našim smerom, no kým sa čaptavými krôčkami dokrochkala, chlapci už stihli prísť po loptu a odbehnúť zase naspäť k veľkej bráne a hučať na mňa z 30 metrov, čo sa šuchcem.
Sľúbila som im, že si budeme kopať. Neviem, či som to napísala správne, lebo futbalu sa rozumiem asi ako maďarčine, čiže jónapot a dovi dopo. Ale ich to baví a je im jedno, či sa trafím do lopty. Alebo je to o tom, že nemajú na výber, lebo majú len krivú matku, ale čo je doma, to sa počíta.
Ale henten otecko sa nepočíta.
My si akože kopeme a on akože privedie to malinkaté dieťa ku nám, ako keby náramne stál o to, aby schytalo šupu do hlavy.
„No ale sa musíš chlapcov spýtať.. no choď.. spýtaj sa…“ dával na známosť našim smerom.
Jeho zbožné želanie ostalo ignorované. Ktovie, či vôbec jeho dcéra vedela rozprávať, ale ťahajúc mu ruku naspäť k hojdačkám, od ktorých ju odmanévroval, mu asi naznačila, o čo jej ide viac.
A ja som mu to dala najavo svojou hnusotou, lebo som ho načisto zasklila. Ani mi len nenapadlo nastaviť kresťanskú materinskú tvár (nechajte maličkú prísť ku nám a gúľať si s ňou loptu z jedného metra po mokrej trávičke).
Keby som sa bola bývala otočila, povedala by som mu samé hrozné veci: choď a hojdaj si svoje dieťa, aj keď ťa to očividne nebaví. Ani na mňa nepadá záplava endorfínov z toho, že mám zlomené nechty na nohách, ako neviem kopať do lopty.
Tiež som sa tu postavila po štyroch kávach, lebo okrem emócií z prvého školského dňa mám za sebou 80 kilometrovú otočku na logopédiu, šušťanie igelitiek so školskými potrebami a kopec práce, ktorá si ma počká v noci, lebo cez deň som robila túto matku. Ale som tu, dala som svojim deťom aspoň túto hodinu. A nechce sa mi o ňu deliť s indiferentným, náhodne okoloidúcim neznámym tiež-rodičom.
Možno len tomuto „kontaktnému“ oteckovi strašne krivdím, možno ťažko pracoval a do mozoľov na rukách sa mu dostala hrdza z hojdačkovej retiazky a išlo len o to, aby nedostal otravu krvi a je to predsa len moja vina, moja preveľká vina. Mohla som byť milšia, aspoň im zamávať k tým hojdačkám.
Keď sa obzriem, už tam nie sú. Azda ich len odvial krásny závan a milujúci hlas mamičky, ktorá si v pokoji mohla dovariť večeru. To poznám, preto máme každý druhý deň špagety. Ale čo je doma, to sa počíta.
(35 hlasov, priemerne: 3,30 z 5)
Loading...
Ako na bolesti uší bez liekov
Za 9 mesiacov si nevšimla, že je tehotná
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Ako si vyrobiť rehydratačný roztok
Vianočné vinše
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Joj, vlezle elementy nemusíme ani ja ani deti.
A čo tak využiť toho “odporného” kontaktného otecka a nechať ho zahrať si futbal s chalanmi, on nevie hojdať, ale vie kopať, vy neviete kopať, ale nie nie a nie, nenecháme mužom to na čo majú silu a rozum. V podstate som taká istá, ale na druhých vidím svoje chyby jasnejšie, mám pocit, že takéto myslenie a správanie lieta vzduchom ako vírus chrípky, a potom sa sťažujeme ako veľa toho máme /a máme /.
Toto su tie nekontaktne matere, este dobre, ze nenapisala ako ju chcel kontaktny otecko balit ..
:-)))))
dobrééé
No, mne sa tak zdá, že autorka opomenula jednu možnú dôležitú motiváciu toho otecka. Skrátka, má dcérku, a on by tak chcel syna, aby si s ním mohol zakopať futbal. A možno by to šlo aj s tou dcérou, len ju musí trochu pochalaniť. Teda hlavne dostať medzi chalanov, čím skôr. A ešte vidí jednu matku, ktorá sa trápi s futbalovou loptou, ale veľmi jej to nejde.
Celé to mohlo dopadnúť aj tak, že by si on kopal loptu s chalanmi, a vy by ste vymysleli nejaké predvádzacie vykrúcanie alebo trhanie kvietkov pre jeho dcérku. Toho trápenia by bolo možno hneď o trochu menej. Ale samozrejme, niet nad dobrý pocit zo zosmiešnenia neznámeho chlapa na intenete, ktorý je taký blbec, že sa hneď ide kontaktovať s nejakými inými rodičmi a deckami.
Aha, no to je zaujímavé riešenie, že idem von s deťmi a nakoniec sa hrám s cudzími, lebo keď nie som chlap a neviem hrať futbal, tak si aspoň môžem zatancovať s nejakým dievčatkom… Pointa je, že deti nás rodičov volajú do hry, ktorá sa im páči. Pre tých chlapcov je určite viac, že mama si s nimi kope do lopty, lebo je to hra, ktorú si vybrali oni a chcú ju tam mať. A dievča sa chcelo hojdať a jediné, čo žiadalo svojho otecka, aby pri nej bol.
Ďakujem za kompliment, myslím si, že keď je človek trošku flexibilný, tak príde na veľa zaujímavých riešení čohokoľvek.
Samozrejme, uznávam potrebu tráviť čas so svojím rodičom a svojím dieťaťom. Ale hojdačkovanie so znechuteným otcom a kopanie lopty so znechutenou matkou by možno dieťa vymenilo za hopsanie so zaujímavou tetou, s ktorou sa zoznámilo a kopanie lopty so šikovným pánom, s ktorým sa zoznámili. Samozrejme, dá sa dohodnúť, čo sa komu páči a komu nie. Ja si nedovolím tvrdiť, čo je pre tých chlapcov a pre to dievčatko viac, mali by mať aj oni právo sa k tomu vyjadriť a hľadať kompromis. Už len to by pri nich bola prínosná situácia.
Predstavte si, že ten otec bol možno prvoligový futbalista zo susedstva a mohol si s tými jej deckami len tak, zadarmo, občas hravo zatrénovať a zakopať v rámci srandy. Ja som najzaujímavejšie veci zažil, keď som ľudí nesúdil podľa výzoru, ale nechal som aj tých najnudnejšie vyzerajúcich, nech sa prejavia.
Takto to za nich “vybavila” matka, ktorá vopred “správne prečítala” celú situáciu a rozhodla nepochybne podľa svojich vlastných preferencií.
Samozrejme, že žiadny človek nemá oprávnenie nasáčkovať sa vám len tak do hry a rozhodovať o tom, že ste povinní sa hrať s ním a jeho dcérou podľa ich predstáv. Ale odpálkovať iného človeka hneď na začiatku, len preto, že sa pokúša kontaktovať, a radšej si ofrnená kopať loptu, len aby som sa nemusela s nikým baviť, to mi príde trošku také, hm, neflexibilné. Naozaj rozmýšľam, čo pozitívne si tak z toho tí jej chlapci do života odnesú.
Mne z toho článku vyplynulo, že sa mama chcela venovať svojim chlapcom a z toho, ako “čítala” otecka, som mala dojem, že si nepraje, aby ju o ten čas oberal. Vadilo jej, že by mala obmedzovať svojich chlapcov pri hre, na ktorú bolo dievčatko primalé. Museli by na ňu dávať pozor, zmeniť hru, prispôsobiť sa malému dievčatku, ktoré o to ani nemalo záujem, ťahalo ocka ku hojdačkám. Ak by tá mama bola naozaj taká na nervy z toho, že si musí kopať do lopty s chlapcami, asi by jej to prišlo vhod, že sa tam motá takýto otecko, ktorému by tie deti zavesila na krk, resp. hľadala by riešenia, ktoré tu popisujete. Ale nechcela ich hľadať, lebo nechcela kontakt. Chcela byť so svojimi deťmi. A keď rozmýšľam, čo si z toho jej chlapci do života odnesú – mama tu bola s nami. V dobrom, aj v zlom. Lebo život nie je vždy len pozitívny. A neprináša len situácie, ktoré možno vyriešiť. Niektoré je treba len vydržať. A v tom je tá sila.
..má veru Peter v niečom pravdu.. aj keď to trochu prehnal s príkladom, v ktorom sa pokúsil urobiť z chlapa prvotriedneho futbalistu, o ktorého matka decká pripravila
..v čom má pravdu je, že matka deckám tak akurát ukázala, že my si vystačíme sami, nikoho tu nechceme, ľudí si už zdiaľky “správne” zaškatuľkujeme a ideálne ak rovnako na diaľku im budeme vedieť už pohľadom povedať, ako moc nimi opovrhujeme, pretože narozdiel od nich, MY sme tu tá glorifikáciehodná matka, ktorá deckám všetko obetuje vrátane nechtov na nohách, a z tohto piedestálu ma nebude predsa zosadzovať nejaký náhodne sa vyskytnuvší otecko nejakými prejavmi medziľudskej interakcie predsa… chalani majú naviac naordinované behanie za loptou a to im zas nepokazí predsa dáke malé cudzie decko, na ktoré by museli dávať pozor, a ešte by sa nedajboh priučili nejakému milému prístupu a nenávratne by to ohrozilo ich fyzické napredovanie, ktoré im mal zrejme poskytnúť svižný “bezohľadný*” pohyb.. (* čítajte ako trochu pritiahnutú skomoleninu, ktorou sa chce povedať, že môžu behať a nemusia brať ohľady a spomaľovať.. :-))))
devce, ďakujem za pochopenie, súhlasím, že ten príklad bol trochu pritiahnutý za vlasy, ale mal len hovoriť, že treba dať ľuďom šancu a uvidíme, čo sa z nich vykľuje.
Inak ste to zhrnuli dobre, to som sa snažil vyjadriť.
Čo píše Ria, dobre ste to zhrnuli do pár viet. A stále si myslím, že dobrým riešením mohlo byť aj dať tomu oteckovi šancu, a nie odpálkovať ho z voleja.
Jasné, možno chlapci potrebovali najviac ten pocit, že mama tam bola s nimi a kvôli nim, že sú pre ňu najdôležitejší na svete. Nepoznám ich životnú situáciu, koľko času na nich inak má a podobne, a možno to bola fakt tá najdôležitejšia info, ktorú v ten deň moli dostať. Niekedy sa socializujeme, ale niekedy fakt len potrebujeme byť spolu ako rodina.
No, ale celý článok, aj s nadpisom, zvádza k zovšeobecneniu, že utekať od “kontaktných oteckov” by sa malo v zásade vždy. S čím celkovo nesúhlasím, lebo si myslím, že je dôležité viesť deti k tomu, aby sa vedeli socializovať.
presne to si myslím, že je problém článku – nadpis, a tón v ktorom sa drží..
téma “ako odhadnúť, ktorá aktivita je vhodnejšia/momentálne atraktívnejšia pre dieťa” alebo “niekedy sa socializujeme, niekedy trávime čas ako rodina” (malá parafráza :P), by asi bola (minimálne mala byť) spracovaná celkom inak… :-/