Prečo je naša škola dobrá

Ráno som odprevádzala najmladšiu dcéru, prváčku, do školy a všimla som si, že sa začal deň otvorených dverí pre budúcich prvákov a onedlho bude aj zápis do školy. Ako normálnej matke sa mi v hlave začali  premietať spomienky, ako to bolo, keď išiel môj prvorodený syn do školy… 

Bolo to pred šiestimi rokmi. Už od letných prázdnin sme doma pomaly o inom nehovorili, ako o tom, do ktorej školy by sme mali dať naše deti. Bola som v tom čase na materskej, a tak som mala dosť možností komunikovať s inými mamami na túto tému. Obchádzala som si jednotlivé školy a zvažovala výhody i nevýhody jednotlivých škôl. Poviem Vám, som veľmi rada, že sa už nemusím rozhodovať pre niečo tak dôležité ako je škola mojich detí (Teda na čas, kým chodia na ZŠ, ale o chvíľu budeme riešiť strednú školu, ale to snáď už aj decká budú mať akú-takú vlastnú predstavu).

Rozhodli sme sa. Syn začal na jeseň chodiť do školy. O rok, keď už išla do školy dcéra, nič sme neriešili. Išla tam, kde bol jej brat. On bol v škole spokojný a my – rodičia tiež. Tento rok začala na tú istú školu chodiť naša najmladšia dcéra.

Keď sa ma pýtajú priateľky, ktoré dávajú tento rok do školy svoje prvé dieťa , prečo sme spokojní, odpovedám im.

Syn – druhostupniar

Je spokojný a až nadšený z toho, že to čo má  najradšej – matematike a všetkému s ňou spojené, sa môže venovať aj popoludní na školskom krúžku, je spokojný, že ako zástupca triedy môže komunikovať so samotným riaditeľom a môže sám vymyslieť, čo by na škole malo a nemalo byť, je nadšený, že majú nové futbalové ihrisko, je rád, že na každý prvý piatok príde do školy kňaz a povzbudí i výzvou ku svätej spovedi…

Dcéra – tiež druhostupniarka

Má fantastický kolektív. Dievčatá s chalanmi sú jedna „banda“, ktorá ako sme sa dozvedeli na rodičovskom, drží spolu, vedia sa spolu zabávať i pomôcť si pri učení, občas, ako normálne deti, si medzi sebou ublížia, ale vedia sa jeden druhému ospravedlniť! (To povedala ich triedna.) A o triednej učiteľke viem asi viac, ako jej vlastné deti, trávi totiž takmer každú prestávku v triede so „svojimi“ deckami a čo všetko im narozpráva?! A decká ju „žerú“ i rešpektujú. Proste učiteľka s veľkým U.

Najmladšia dcéra – prváčka

Ráno vstáva s tým, že „Hurá, môžem ísť do školy!“ a popoludní sa vracia s tým, že „Hurá, viete, čo sme sa dnes učili!“ Vraví sa, že ju to nadšenie časom prejde, ale trvá to už pol roka a som za to vďačná. Určite je to aj tým, že v triede ich je málo (14 detí)a majú milú i keď prísnu pani učiteľku, od ktorej cítia, že s nimi – prváčencami je veľmi rada, a že sa aj ona na nich denne teší a má ich rada.