Pripútala som si dieťa

Anna Kuchtová 15

V poslednej dobre začínajú vychádzať články, podporujúce indivíduá ako som ja, ktoré prílišnou naviazanosťou na seba „kazia svoje dieťa“.

A ja – akože to indivíduum – sa nesmierne teším a rozmýšľam, na ktoré viditeľné miesto si niektorý z článkov vycapím ako obhajobu pred všetkými, ktorí urobia ten veľavravný nádych, keď sa mi moje dieťa schováva „pod sukňu“.

Shutterstock

Mohli by sme veľa diskutovať o tom, aký výchovný vplyv a aký model výchovy je najoptimálnejší pre zdravý vývin dieťaťa. Mohli by sme veľa hovoriť o osobnosti samotných vychovávateľov, teda matky a otca.

Nesmierne veľa teórií analyzuje dospelých ľudí, rozberá ich detstvo a snaží sa vyvodiť závery, čo je najvhodnejšie robiť vo výchove, aby sme dosiahli v dospelosti istotu, stabilitu, pokoj a vyrovnanosť.

Ale definitívna odpoveď sa zatiaľ nenašla. Našťastie. Každý z nás je iný a neopakovateľný, a preto nemôže existovať ideál a jedna forma. Teda aj všetky odporučenia a návody na výchovu sú viac – menej orientačné.

Vzťah vo výchove funguje

Jediné, o čom môžeme na 100 percent povedať, že funguje, je VZŤAH. Vzťah so všetkými kvalitami, ktoré má v pozitívnom a negatívnom slova zmysle. Vzťah formuje osobnosť, rozvíja emocionalitu a spôsobuje ešte veľa, veľa iného.

A čo to vlastne je? Snáď to, čo cítim, keď si predstavím človeka, o ktorom hovorím a film, ktorý mi pri tej predstave beží hlavou. Je to pocit, možno myšlienka, mimovoľný úsmev pri spomienke, alebo aj slza….

A to, čo nás z atribútov vzťahu najviac formuje, je láska. Otrepané? Fráza? Nie. Reálny pocit, stav alebo niečo, čo dokáže človek cítiť. Láska, môže mať rôzne podoby a jednou je aj láska matky k dieťaťu.

Výchova srdcom

Zvolila som výchovu srdcom, pretože je to v súlade s mojou osobnosťou a mojím presvedčením, a preto sa veľmi teším, že naviazané deti sú zdravšie, šikovnejšie, sebavedomejšie, lepšie rastú a lepšie sa správajú.

Mám ročnú dcérku a sme na seba naviazané. Je nám nesmierne dobre, len je nám ťažko, keď sa neustále musíme brániť rečiam typu „chce byť len s tebou, nemôžeš sa od nej pohnúť, nie je to normálne, nechaj ju plakať, musíš od nej odchádzať, už je čas“ a podobne.

Ja to vidím inak a istý pán, ktorý tvrdí, že treba kolísať, túliť a milovať dieťa, by mi iste dal za pravdu. Ľúbim svoju dcérku a chcem byť pri nej vždy, keď cítim nejakú jej nepohodu, tak ako ona je pri mne vždy, keď cíti moju. Mojou odmenou je usmiate, aktívne a odvážne dieťa, ktoré si samo reguluje, na ako dlho a ku komu odo mňa odíde a nedá si do toho hovoriť.

Na jej výrečných očiach dokážem rozoznať, ako veľmi naliehavá je jej potreba. Podľa tónu hlásku viem, kedy ma potrebuje akútne a kedy iba vymýšľa a chce upútať pozornosť. A ona zasa z môjho tónu vycíti, že na schody sa fakt nepôjde.

Poznám plač zo strachu a bežím si po ňu, keď je blízko nej niekto, koho sa bojí. Drží očný kontakt tak, že ani nemihne okom a privádza tým do rozpakov mnoho dospelých, ale my sa doma na seba pozeráme vždy. Najprv sa vidíme a až potom spolu hovoríme.

A chcem tu byť pre ňu vždy, keď to bude potrebovať, lebo o 2 roky mi zamáva zo škôlky a o 16.00 sa ma opýta, prečo som prišla po ňu tak skoro. Verím, že toto je materinský cit, verím, že píšem len to, čo každá matka dôverne pozná a čo aj ja mám tú česť spoznávať.

A chcem veriť aj tomu, že nie každý sa stretol s tým, že pred najbližším okolím musí svoj výchovný postoj brániť a dokazovať, že je to takto dobre. I keď nemôže od dieťaťa na dlho odísť a stále sú chvíle, keď potrebuje iba jeho, keď sa odmieta usmievať na ľudí, na ktorých by sa patrilo a sú chvíle, keď proste niekde nechce byť a ozve sa.

V dobrej viere, že láska je tá najlepšia výchovná metóda vás zdraví šťastná matka s naviazaným dieťaťom.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (11 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ja tento „problem“ tiez zaznamenavam a bolo to tak od narodenia mojej dcerky, je to tak tiez teraz, ale uz v ovela mensej forme. V aprili bude mat 3 rocky a ja naozaj badam take pomale odliepanie sa odo mna. Ci mi to doteraz vadilo? Najviac ma znervoznovala nie dcerkina naviazanost, ale tlak okolia, hlavne starych rodicov. Ja viem, oni vychovavali deti v inej dobe, jaslovej, ale ja sa naozaj snazim pouzivat pri vychove hlavne srdce a zdravy rozum. Co si moze dieta odniest z detstva ako zaklad do zivota, ked ho ma vlastna mamka odstrkovat? ako mi je radene. Moje dieta pride za mnou niekolko krat denne, aby sme sa pomojkali. Vie spontanne a uprimne niekomu blizkemu povedat , ze ho lubi. Pre deti sme naozaj v rannom detstve „celym svetom“, preco im neukazat, ako sa navzajom respektovat a mat rad. A este jedna dobra poznamka z hore uvedeneho clanku: kazdy sme iny, aj nase deti su rozne. Moja dcerka ma potrebuje mat pri sebe, aby sa citila bezpecne, aj ked o par mesiacov ma 3 roky. Cakam druhe babo. Ale tiez cakam druhu osobnost, temperamnt atd. Takisto budem hladat novu cestu ako sa k nemu chovat, co vyzdvihovat,. co potlacat.

    dakujem vsetkym mamickam za reakcie, utvrduje ma to, ze moje materinske srdce je na spravnom mieste.

  2. Mám podobný problém, nemôžem sa ani „pohnúť“ od malého, idem len na WC a už sa muža pýta:“Kde je moja maminka?“ Všade chodíme spolu, stále sa mojkáme, hladkáme, stískame, dávam mu nekonečne veľa pús počas celého dňa…. A môj muž na to hovorí, že som ho pekne rozmaznala. Čo je na tom, že mu dávam IBA lásku? Môj manžel v detstve nedostal skoro žiadnu lásku, tak nechápem prečo teraz má takéto poznámky. Malý nechce ostať s nikým, nemôžem ísť sama k lekárovi, do banky, na sociálku, do obchodu,…..nikam. Hneď je strašný plač. Ten plač mi v ušiach znie ako keby ste mi pichali nôž do srdca. Hrozné. A to mi o 3 mesiace končí materská, neviem si to vôbec predstaviť čo bude, keď bude musieť nastúpiť do škôlky a ja do roboty. Môj otec to okomentoval asi takto: „Malého dáš do škôlky a ty sa tam zamestnáš ako upratovačka, aby ste boli spolu.“ Som rada, že je na mňa naviazaný, pretože koľko krát ho sledujem spoza rohu kuchyne ako sa hrá, je šťastný. Hneď ako ma spozoruje pribehne a stále mi dá pusu, povie, že ma ľúbi,….Je to najkrajšie čo mi môže kto dať. Marcus je moje prvé dieťa. Veľmi som chcela dievčatko, do 8 mes. tehotenstva mi hovorili, že to bude dievča, no a keď mi skoro na konci 9 mesiaca iný pán doktor povedal, že to bude chlapec, skoro som odpadla. Bola som smutná, sklamaná. Veď ja som chcela dievčatko, ktorému by som robila copíky, kupovala šatočky, bábiky. Veľmi som chcela malú „Micušku“, no a mám ju, len jej nikdy nebudem robiť copíky, kupovať bábiky a šatočky.Som šťastná

  3. Ahojte,

    prave teraz som si precitala clanok o priputanosti a pise sa tam presne o tom co som dnes pochopila, hoci ma moja dcera uz 22 mesiacov. Ze je potrebne respektovat dieta take ake je a nie neustale ho porovnavat s inymi a aplikovat take vychovne metody a ako napr. susedia, lebo to ich dieta je nenormalny kludas a to moje zive emotivne, alebo napr. dieta nasich znamych zatvoria do kupelne, ked si po sebe nechce upratat hracky a ja hlupa sa snazim, aby dieta spolupracovalo bez zbytocneho placu a stresu. Kazdy clovek je osobnost, pretoze je kazdy iny, nenajdu sa predsa dvaja rovnaki ludia na svete a tym clovekom je uz aj babatko v brusku. Z roznych stran do mna vsetci hucia, ze by som mala robit to alebo ono, az som zacala o sebe pochybovat a aj ked som s nimi nesuhlasila, podvedome alebo vedome sa mi stalo, ze som podla ich nazorov aj konala, z coho som bola potom velmi smutna. Ano, moja dcera je velmi na mna na viazana, zacala sa navazovat ked mala 10 mesiacov, vyvrcholilo to ked mala 1 a pol roka a dufam, ze uz dalsi vrchol nebude, lebo je to pre mna velmi narocne, no na druhej strane uz teraz viem, ze raz mi bude za tymto obdobim smutno. Je to podla mna o budovani dovery dietata k matke rodicom, k rodine a k spravnemu fungovaniu sveta. Je fakt super ked to najblizsi clovek – manzel a otec respektuje a je oporou a je to vlemi takze, ked do vas aj tento najblizsi clovek stale rype.

  4. chcem sa podakovat autorke za krasny clanok, ktory absolutne chapem. Ja si tiez musim vela krat obhajovat moju vychovu pred rodicmi, ale hovorim im, Vy ste uz sancu na svoju vychovu mali-a teraz ste spokojni alebo nespokojni so svojim vysledkom a ja mam svoju sancu teraz. Preto nebudem pocuvat nijake rady ani vyskumy a robim to ako chcem, pretoze pre mna budu „vysledky“ mojej vychovavatelskej „prace“ najzavaznejsie. Robim to teda podla seba a robim to srdcom, aj ked priznavam, ze literatura ohladom vychovy sa mi velmi pocetne nakopila v polickach a niektore statistiky su velmi zaujimave. Ale statistiky.nestatistiky-ked dieta place a ma dovod a viem pomoct, tak preco by som to neurobila a preco by som ho napriklad nemala zobrat so sebou, ked chcem, aspon sa niecomu priuci a uvidi svet. Papa

  5. Niekedy to nevyjde preto, ze to mamina trochu prehana. Hodnotit rocne dieta ako dobre vychovane je absurdne. Myslim si aj ked to nechces pocut, ze si vylievas srdiecko preto, lebo ta svokra ma v niecom trosku pravdu. Mozno nie vo vsetkom, ale v niecom. Je tazke najst ten spravny kompromis.

  6. celkom rada som si precitala tento clanok, ako mamina celym srdcom citim, ze chcem dat malej co najviac lasky, vela ju objimam, nosim na rukach a je z nej taky moj maznacik, ma 14 mesiacov a chce byt stale so mnou. myslim, ze mama ma byt ten najblizsi clovek a pripada mi to spravne, ale niekedy mam problem, ked do mna svokra hodinu rype, ze musis ju nechavat aj s inymi ludmi, nikdy si od teba neodvykne, robis to zle, nechaj ju plakat, nevlac ju stale na rukach, bude rozmaznana…chcem pre nu to najlepsie a tak mi dokazu taketo reci niekedy nahlodat moje presvedcenie, co ak z nej naozaj vychovam rozmaznanca? ale uz teraz vidim nejake vysledky, je rozotmila, sikovna, sebavedoma, ma svoje nazory a potreby a vie ich dat najavo… ak ma niekoho rada, vypyta sa k nemu, ale vzdy sa rada vrati ku mne a ukryje sa v mojom naruci, vsetko po mne opakuje, ked sme samy doma, beha si po byte a hra sa, ked vidi havinka, prenasleduje ho a steka nanho… mam z nej vela radosti a myslim, ze najlepsim startom do zivota pre nu bude, ked bude vediet, ze ju mam rada a som tu vzdy pre nu…

  7. ja som tiez chvilami premyslala, ze ci je to dobre, mat dieta na seba tak naviazane. nikdy ju nenechavam vyplakat, lebo sa mi nezda fer, aby som ako matka nehladala dovod, preco to tak je. malu som vela nosila v nosicke a vela ludi sa cudovalo, ze ked sa zobudi, ze vobec neplace ale len si tak pohmkava a caka. lebo vedela, ze netreba plakat, aby bola maminka nablizku. ale teraz ma mala 20mesiacov a v pohode sa tesi na vsetkych clenov domacnosti, nema problem u opatrovatelky /kedze chodim do prace/ a nie je nic krajsie, ked sa rano zobudi, vykukne z potielky a usmeje sa od ucha k uchu, potom k nam zalezie do postele a tulinka sa s nami. takze ja mam s naviazanim dobre skusenosti.

  8. Veľmi ma teší, čo tu píšetesmile. Nikoleta, Tvoja Meshika potvrdzuje, že to naozaj fungujesmile.

    A prečo to niekedy nevyjde? Na túto otázku sa odpovedá vo všeobecnej rovine ťažko. Vždy to závisí od konkrétneho prípadu. Je to súhra okolností, predispozícií a výchovných postupov. Malé dieťa sa učí spoznávať svet cez matku. Ak mu poskytne dostatočnú istotu, do ďalšieho obdobia postupuje s presvedčením, že svet je bezpečný a iniciatívne sa púšťa do nových vecí. Verím, že každá z nás je pre svoje dieťa to potrebné bezpečie, ktoré ho najlepšie pripraví na všetko, čo ho v živote čakásmile

    Ešte raz ďakujem za Vaše reakcie

  9. Ja takisto suhlasim. Dceru som vychovavala tymto sposobom a hoci okolo 3 rokov som mala depky z toho, ze som stratila vieru v moju vychovu, vydrzala som a od asi 4 rokov je moja dcera totalny anjel. (Niekedy jej sice rastu rozky ale tak to ma byt!!) Ucitelka jej na vysvedcenie napisala, ze Meshika je dieta, ktore ma velmi zdrave sebavedomie, podla mna sa mi to vsetko odplaca.

    Syn ma teraz 18 mesiacov a druhy raz si problemy s tym, co ludia hovoria vobec nerobim, lebo viem, ze to bola spravna volba co sa tyka dcery: nechat sa viest tym, co ona potrebuje. Znamena to, ze niektopre veci robime inac s nim, lebo on to tak potrebuje, ale podla mna to je ferove.

  10. mám dvojičky a tiež sme na seba naviazaní.. pre niekoho priveľmi….

    tiež nechápem, prečo by som nemala rešpektovať potreby mojich detí a za každú cenu chcieť – aby boli samostatnejšie už ako dvojročné… od troch rokov budú musieť zapadnúť do celého komplexu inštitúcii… svokra mi hovorí, že robím veľkú chybu – keď deti uspávam…my sa však chytíme za ruky, rozprávame sa, túlime sa a sú to jedny z tých krajších chvíľ počas dňa…nedám si ich vziať žiadnemu vyznávačovi makarenkových metód 🙂

    1-2 krát do mesiaca po obede nezaspia, niekedy nechcú jesť polievku – je to vraj dôsledok mojej benevolentnosti… ja len rešpektujem ich potreby…tiež nezaspím na pokyn…

    je pravda, že niekedy sú okato mrzuté z náklonnosti iných ľudí ( napr. u nás na návšteve).. aj to považujem za správne. k iným zas letia s otvorenou náručou. je to už v tomto veku na sympatiách a antipatiách… veď sú to ľudia !!!

    mama vie, čo je pre deti najlepšie.

  11. Plne suhlasim s maminou v clanku. Dakujem, clanok mi velmi pripomina krasny vztah s mojim 15 mes. synom, az som bola dojata. A este k tomu, preco sa niektore deti pustit nechcu? Ono je to tak – cim skorej sa snazite ich od seba odtrhnut, tym viac si vyzaduju vasu pozornost, jednoducho chcu co nemaju. A je to jedno, ci su jedinacik alebo nie.

  12. ja mám takto na dvoch šnúrkach naviazaných dvoch fešákov smile no a samozrejme na tretej šnúrke je naviazaný najväčší fešák, ich tatko smile

  13. Pači sa mi ako to autorka napísala, je v tom ozaj „kus srdca“. A čo je najdolezitejsie, citit z toho, ze tato mamicka svoje dieta skutocne respektuje. V takomto pristupe k dietatku niet ani stopy po potlacani osobnosti alebo ponizovani, co je zial este stale dost bezne.

  14. Absolútne súhlasím so všetkým, čo si v článku povedala. Až na to, že nie je vlastne nič podivnuhodné na tom, že ročné dieťa sa sápe kontinuálne po mame. DIvné je skôr ak to nerobí. Mňa skôr napadajú príklady, ktoré máme v rodine, kedy sa rovnako správa aj 5 ročné dieťa, a tam už nám to fakt sem tam príde prapodivné. Jeho mama nemôže odísť ani do obchodu a nechať ho babičke na pol hodinu, lebo sa ide zblázniť. Bežné dieťaťko sa naozaj maminej sukne v nejakom tom tretom rocku pustí. Ale preco sa niektoré pustiť nechcú? Máš radu? (len pozn, ze spomínané 5 ročné dieťa nie je jedináčik)

Pridaj komentár