Prve slova: mama, tata, koko

Prvé slovo môjho syna nebolo mama, ani tata, ale „ne!“ V tvorbe záporu sa prejavuje genialita každého dieťaťa: nikto ich to neučí, to „nie“ vedia samé od seba, od prvého nádychu, keď sa prederú na tento svet.

„Jano, ako to hovoríš, že „ne?“ hrešil ho spoluautor, „musíš mäkko, ňe, ňe, veď si z Balogu, nie z Petržalky!“

„Trvalý pobyt má dieťa po matke, nie po otcovi,“ rýpla som si do chalana. Radi si šteklíme po rebrách skrutkovačom. Slovne. Nie doslovne.

Otázka pôvodu je pre neho príliš citlivá. 

Stavím sa, že keby som mala za muža Jemenčana alebo Kolumbijčana, určite by trvali na svojich kultúrnych zvykoch menej ako on. Do našej domácnosti vkĺzli celkom bezbolestne slová tam odtiaľ z jeho rodnej dediny, ako napríklad gris (u nás sa robila vždy len krupicová kaša), fišpret (to je aká blbosť, veď sa povie doska na cesto), alebo ambriel (že dážnik).

Nemám problém, ani keď sa povie „poď do nás“ miesto poď k nám. K rečovej kultúre som mala iba jednu výhradu, ktorú som si uplatnila ešte pred svadbou: že budeme vždy upratovať, a nie „riadiť,“ riadiť môžeme iba ak zemegulu.

A žili šťastne, až kým nepomreli,

respektíve, kým sa im nenarodilo dieťa a oni zistili, že aj dieťa slovenských rodičov môže byť bilingválne, keď na neho každý rozpráva svojho kraja hatlaninou.

„Tu si hapaj,“ hovorí on. „Neutekaj, hapáš,“ hovorí ona. Darmo mu ona vysvetľuje, že „hapaj“ je spadneš, sadnúť si je „hačaj.“ On trvá na svojom. A ešte používa tie úplné nezmysly, typu ideš „ujcu“ (rozumej spať, normálny človek povie spať, spinkať, hajať, buvať, ale nie ujcu) alebo že kde má Janko „puvu“ (prelož si to ako kde má Janko mačku).

Nebolo by pre nášho syna lepšie, keby sme ho pre istotu nemiatli a rozprávali na neho

jednoducho po slovensky?

Bez ohľadu na príslušnosť ku kraju, máme sklon prihovárať sa k deťom šušľavo, ignorujeme „r“ (ty si klásny chlapec), keď nám príde na chuť, vynecháme aj iné spoluhlásky (on je dedov núčik), zdrobňujeme, čo sa dá, aj čo sa nedá. Môj syn kvílil o dušu v kočíku, výťah nie a nie prísť a jeho tetka mu v tom strese vraví: „Janko, počkaj, už nám ide výťažok.“

Sme schopní rozmeniť na drobné aj slová, kde sa to celkom nehodí („poďte detičky, ideme na cintorínček, položiť dedkovi kvetinky na hrobček“). Toľko sa hráme so slovami, až to pôvodné zanikne. Určite by ste neprišli na to, prečo moja mama hovorí vnukovi Džanajka. (krátky etymologický exkurz: Ján, Jano, Džony, Džani, Džanaja, Džanajka).

Ako rozprávať s deťmi?

Isabel Allendeová síce nebola logopedička, ale vo svojom románe Dom duchov, dala takýto návod: „Clara sa stále zhovárala s maličkou, no bez zdrobnenín a nie maznavo, privrávala sa jej korektnou španielčinou, akoby sa zhovárala s dospelou osobou, pomaly a uvážlivo…“

Výsledok badať už na ďalšej strane: „Vo veku, keď väčšina detí ešte v plienkach lezie po štyroch, nezrozumiteľne džavoce a slintá, Blanca vyzerala ako rozumné trpaslíča, sem-tam síce zakopla, ale už chodila na dvoch nohách, rozprávala správne a jedla sama vďaka metodickej výchove matky, ktorá sa k nej správala ako k dospelej.“

Moje teórie

Niežeby som prepadla románovým predstavám. Po Jankovom príbuzenstve som chcela len toľkoto zhruba: nie nevyhnutne korektnú slovenčinu, len aby vynechali slová typu puva, ujcu, výťažok a Džanajka. V jeho najlepšom záujme, nech na neho rozprávajú normálne. O to skôr sa naučí rozprávať (mala som takú teóriu totiž). Jasné, že ma vysmiali. “Janko, povedz ma-ma,” skúšala na neho tetka. Janko zopakoval ako verklík. “Dobre a teraz skús niečo jednoduchšie: ča-la-má-da.”…

Prax

Po tetkinej poslednej návšteve sa po celom dome rozlieha iba jeden bojový pokrik: “ko-ko.” Moja sestra hovorí totiž na všetko “no ty kokoos.” Moje teórie tým pádom padajú. Teraz tŕpnem, aby nepridal za tým “ko-ko” nejaké blbé písmeno. Tie deti sa učia podozrivo rýchlo. A kde sa v nich berie ten zápor, tomu tiež nerozumiem.

foto:isifa.com