Sedím pri počítači a ťukám do klávesnice. Je večer, vlastne už noc. Vo vedľajšej izbe spia moje tri deti. Keby som vošla dnu, počula by som len tiché odfukovanie. Rozvalení na svojich posteliach, nožičky na perinkách, plyšový macko pri hlave. Pri pohladení sa trošku zamrvia či si ticho odfúknu, pomľaskajú, prípadne sa otočia na druhý bok. A spia ďalej. Pokojne, spokojne…
Všetko mi tu stíchlo. Môžem rekapitulovať dnešný deň. Ani vlastne nie je čo… Prežili sme to, čo obyčajne: zobudenie, poškrabkanie chrbátikov, vymojkanie v posteli, vianočka a kakao, hry na dvore, hry v tichosti každý sám či súrodenecké strety a nedorozumenia, ospravedlnenia, smiech, pofúkanie kolienok, pohladenie a bozky, kreslenie, prechádzka starým mestom, bicyklovanie, obed a večera, rozprávka na dobrú noc… Nič výnimočné, čím by sa mohol ten dnešný deň zapísať do histórie našej päťčlennej rodiny tak, že na to budeme o 20 rokov spomínať ako na udalosť storočia…
Otváram nejaké tie ďalšie stránky okrem nášho babetka.sk a čítam si správy. Svet predsa beží ďalej, hoci tieto prázdninové dni sú akoby iným svetom – skloňujeme deti, deti, deti, ráno deti, večer deti, na obed deti, aj v noci deti… Niekedy sa už teším na tie prvé dni školského roka, ktoré prídu, na viac ticha a kľudu, keď tu zostane len ten najmenší a ja sa predsa len budem môcť venovať viac jemu, práci, domu, manželovi, sebe a robiť to, čo sa v lete jednoducho nedalo.
Niekedy už mám „ponorku“, bolia ma uši a hlava z toho neustáleho pišťania a rečnenia, otázok a pokrikov. Moje deti nemajú „off“! Sú ticho, len keď jedia a spia. A to je práve teraz.
Surfujem si teda po internete a dozvedám sa, že dnes predpoludním, keď sme tak bežne, obyčajne a rutinne špacírovali starým mestom a naháňali holuby, lízali zmrzlinu či sa dohadovali, ktorou uličkou pôjdeme domov, zomrelo päťročné dievčatko. Zrazilo ho a jeho starú mamu auto. Nejaké Audi. Svedkovia hovoria, že išlo rýchlo. Príčina sa vyšetruje. Stará mama a dievčatko, Nikolka, prechádzali cez cestu mimo priechodu pre chodcov. Rozmýšľam, prečo sa babka takto rozhodla na takej frekventovanej ulici! Či naozaj nevidela auto, a či vodič išiel prirýchlo v nedeľu dopoludnia po prázdnej ceste? Nechcem teraz hľadať vinníka.
Zaplavuje ma úzkosť. Nepoznala som Nikolku. Ale mám doma rovnako starého chlapčeka. Môj Peťko pôjde o rok do školy. Má päť rokov. Toľko, koľko mal chlapček, ktorého na bicykli zrazilo iné auto… Skoro ako Nikolka, ktorá už žiadnu ďalšiu sviečočku na torte nesfúkne.
A tak si ťukám do klávesnice a mám pocit, že mi je smutno – za Nikolkou, ktorú som nikdy nevidela.
A je mi „vďačno“ zároveň. Za ten obyčajný deň, ktorý sme prežili. Za chvíle, kedy deti hladím, kedy ich môžem objať a pobozkať, povedať im, že ich ľúbim. Za chvíle, kedy sú neposlušné a ja im niečo musím odrieknuť, hoci viem, že mi môžu povedať, aká som zlá a nemajú ma rady. Za chvíle, kedy jednoducho chodíme ruka v ruke po ulici a nič zvláštne sa nedeje, len sme spolu, tak obyčajne, bežne, rutinne. Aj za chvíle, keď každý odo mňa niečo chce, až mi to lezie na nervy.
Lebo taký je život. Nie každý večer je ohňostroj. Len tichý západ a východ slnka nad naším domom. A to stačí. Dnes, keď odišla z nášho sveta Nikolka, to znova prežívam ako najhlbšiu pravdu na svete: je šťastím, že sme spolu. Som vďačná, že sme.
Ilustračné foto: www.sxc.hu
Milá Dagmar ! toto je presne to, čo občas potrebujeme počuť alebo si uvedomiť, aby sme na to nezabudli. Dnes ráno ma môj synček zobudil o 4.15 a ja som naňho nevedela byť milá, len som sa zlostila, že vstáva tak skoro a že je to preto, lebo včera nechcel večerať a aj pri tom som sa zlostila. Ale po prečítaní Vášho článku mi je to veľmi ľúto. A viem, že to nie je naschvál, že on by spinkal ale idú mu ďalšie zúbky, takže budeme opäť 2 týždne vstávať takto skoro. Keď si predstavím, že by sa mu mohlo niečo stať a ja už by som nemusela vstávať takto skoro a hrať sa s ním o piatej ráno pri telke alebo sa s ním v náručí prechádzať a uspávať ho a modliť sa aby na chvíľku zaspal, tak mi tečú slzy po lícach, pretože by som to za nič na svete nevymenila. Aj keď vtedy si to človek neuvedomí. Som vďačná za svoju rodinku a Vám ďakujem, že ste to tak krásne napísali, že ste mi pripomenuli, že mi to skoré vstávanie až tak veľmi nevadí.
aj mňa si rozplakala, zbožňujem svoje malé dva anjeliky a manžela
Čítam a synček Peťko, ktorý by mal práve spať, sa pýta: mami, a ty prečo plačeš? Kvôli dievčatku a jej babke, ktoré len pár metrov od priechodu pre chodcov zrazilo a zabilo auto. A už sú v nebíčku? Jeho otázok je stále viac, na ktoré musím odpovedať stále so slzami v očiach. Stačí sekunda a je po živote…
Tichý súhlas so slzami v očiach a modlitbou za Nikolku a všetkých, ktorí už ďalšiu sviečku nesfúknu
Aj ja som vdacna za to ze sme, za kazde nove rano som vdacna, za stastnu, zdravu rodinu.
Presne si to vystihla. Som vďačná za to, že sme – my, môj muž a moje krásne a – vďakabohu aj zdravé deti. Ráno, keď sa namosúrená a nevyspatá budím, lebo moja slečna sie a nie spať dlhšie ako tri hodiny v kuse, pozriem na ne a všetkozlé je preč. Somm straaaaašne bohatá tým, že mám svoju rodinu, detský smiech, šibalský pohľad, lásku a pomoc svojho muža. A neviem, komu za to poďakovať… A v duchu odháňam myšlienky, čo by bolo, keby to zraju niečo z toho chýbalo…
Milá Dagmar! Presne takéto myšlienky som mala aj ja pri čítaní o tej nehode. Ale Vy ste to aj napísali…
DAgmar, uprimne a pravdive, slzy mi vysli . stislo aj mna takto, nedavno ked po sidlisku hladali 4 rocne dievcatko.