Po tieto dni spomíname na našich blízkych, na to, čo sme s nimi prežili a ako obohatili náš svet. Boli jeho súčasťou, možno veľmi blízkou. Ovplyvnili naše dozrievanie, stáli pri nás, starali sa o nás, mali nás radi – a my ich.
Mohli sme v nich vidieť múdrosť predošlých generácií. Možno nás voviedli do sveta, ktorý im kedysi patril, do života, ktorý prežili, možno sme si cez nich zamilovali aj ich rodičov a starých rodičov, s ktorými sme sa nikdy nestretli.

Potom z nášho sveta odišli a ostalo tu po nich prázdne miesto. Naše deti, ktoré ich nepoznali, pôjdu s nami položiť kvietok na hrob či zapáliť sviečku.
Ešte sú príliš malé, aby mohli porozumieť kolobehu života a nekompromisnej prítomnosti smrti v tomto svete. Ich detský svet je naplnený láskou, nehou, smiechom, otvorenou náručou, pocitom bezpečia.
Je na nás, aby sme im porozprávali o tých našich milovaných. Pomyselne otvorili drevenú truhlicu spomienok a dovolili im nahliadnuť do sveta, ktorý tu už nie je, a predsa je pre nás dôležitý. Do sveta, ktorý bol kedysi skutočný. A keby nebol, ani my by sme tu nikdy neboli.
