U starkej na záhrade

Prišli sme na víkend k starkej do dedinky na stredné Slovensko. Deti sa veľmi tešili, vždy sa na ňu tešia, veď im vyvára, robí palacinky, objíma ich, štrikuje svetríky a ponožky, zavára pre celú našu rodinku ovocie a robí lekváre, a to všetko napriek tomu, že bude mať pomaly osemdesiat.

Okrem starkej je tam dvor, záhrada, mačičky, hojdačka, motorka, čo oceňuje najmä náš trojročný Peťko. A dobrí susedia.

U jedných susedov sú kozičky, prasiatka, veľký havko Hexo a malý kokršpaniel Dasty, u druhých sliepočky, spod ktorých môžu pod dozorom vybrať vajíčka, u tretích sú tiež kozičky a práve ten posledný víkend u starkej sme sa boli pozrieť, ako teta kozičky dojí a potom prasiatka spapkajú ich mliečko.

Bolo ešte babie leto, teplé slniečko hladilo už takmer prázdne záhrady a farebné lístie na stromoch. A záhrada, tá veľká záhrada, kde už nepočuť autá a vidieť len okolité kopce, tá bola miestom činu.

Už keď som bola dieťa, chodievali sme na záhradu na jeseň „páliť“. Tak sa tomu hovorilo. Tak hovorievala aj moja prastarká, keď vyšla na dvor a zacítila dym, pokrčila nosom a povedala: „Niekde pália“. Aj my sme chodili. Všetku burinu a uschnutú nepotrebnú vňať a všetko to, čo zostalo na záhrade, sme hrabľami zhrnuli na kopu a zapálili.

Niekedy už bolo chladno, inokedy ešte teplúčko, väčšinou sme sa vybrali podvečer, takmer pri západe slnka, naokolo spievali vtáci a šumelo lístie, slnko ešte osvecovalo okolité kopce a my sme pálili. Behala som okolo ohňa a vždy som mala z toho veľký zážitok.

Starká v kytliach zhrabúvala okolo ohniska zvyšky toho, čo patrilo do ohňa, niekedy tú celú masu podvihla, aby sa oheň dostal ku každému stebielku. Pamätám si, ako sme potom hádzali do pahreby zemiaky a museli sme čakať, kým sa upečú. Čierne zemiaky z čiernej pahreby, tie mi vždy chutili. A vôňa dymu, to je jeden z najlepších parfémov, aspoň pre môj nos. Vyvoláva spomienky.

To isté sa opakovalo aj tentokrát. Deti sa na ohník tešili, Danielka sa motkala po tráve a Peťko ručičkami zbieral suché šupky z fazule, našli sa aj nejaké väčšie stonky slnečníc, burina, tráva. Raz ohník horel vysoko, inokedy bolo okolo nás viac dymu ako ohňa.

A keď už všetko doháralo, tenký pás riedkeho dymu sa tiahol ponad lán poľa, kde sme stáli a kde ešte pred mesiacom rástli zemiaky. A Peťko povedal: „Mami, idem behať cez dym, idem ho preskakovať“. A tak vbehol do toho dymového obláčika, potom vybehol a poskakoval hore – dole ako malý capko. Opäť vbehol dnu a vyhlásil: „Pozri, mami, aký som teraz zamračený!“

Možno len dieťa môže v dyme vidieť oblaky. Možno si bude pamätať, ako sme pálili na záhrade u starkej. A možno mu to všetko zostane v duši len ako nepomenovaná myšlienka. Ale pre mňa zážitok z toho, že som mohla byť na záhrade s mojimi deťmi, tak ako kedysi s mojou prastarkou, ktorá už nie je medzi nami, pre mňa to bol zážitok, na ktorý určite nezabudnem.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...