Už nemám dieťa v MŠ, ale keď tam dcéra chodila, bola som veľmi nespokojná s prácou p. učiteliek a urážalo ma, čo všetko mi vytýkali k mojím chybným výchovným postupom. Teraz, keď pracujem ako vychovávateľka v ŠKD, veľa vecí som pochopila.
Deťom neraz robíme „opičiu“ službu.
So všetkým im pomáhame, veľa vecí robíme a vybavujeme za nich, veľa im tolerujeme, pýtame sa na ich názor, prispôsobujeme sa im, berieme ich ako rovnocenného partnera… Neučíme ich pomáhať, urobiť niečo len tak, bez napomenutia…
Deti sú naše zrkadlá
V ŠKD mám 31 prvákov, ktorí chodili spolu do jednej škôlky. Každý deň začínam odznova…,,nevyliezaj na stôl, neolizuj nôž, nevykrikuj, nemôžeš si brať bez dovolenia, treba poprosiť, poďakovať,…” Deťom chýbajú návyky a režim z domu, pravidelnosť úkonov, nehovorím o rodinných rituáloch a zvykoch.
Tie deti sú ako zrkadlá, odráža sa v nich nedôslednosť ich rodičov…(napr., ak dieťa stále olizuje pri obede nôž, určite to robí aj doma – buď rodičia s ním nestolujú alebo im to nevadí alebo majú stále natreté rožky…)
,,Moje” deti nevedeli v septembri hrať pexeso, spoločenské hry, ak hráme kolektívnu hru, nevedia prehrávať, je z toho plač a ,,odúvanie”, nevydržia, kým na nich príde rad. Vyžadujú si neustále organizovanie hier, úplne sa vytratili hry ,,na niečo” a so zástupnými predmetmi.
Chýba dôslednosť vo výchove
Mnohé deti majú výchovné problémy už cez deň, najmä cez prestávky sa bijú, naháňajú, ale z napomenutia alebo poznámky nemajú ťažkú hlavu, lebo rodičom je zaťažko vymyslieť nejaký trest a aj ho dodržať…
Pred niekoľkými rokmi by som sa hnevala na učiteľku, ktorá kričí na moje dieťa. Dnes to vidím inak, nie je to jednoduché… Sú dni, keď nestihneme kvôli výchovným problémom žiadnu činnosť a ,,len” ich oddozorujem a vypracujem s deťmi úlohy.
Píšem to preto, lebo ako je dieťa ,,naučené” z domu a zo škôlky, v návykoch a zlozvykoch pokračuje potom dlho aj v škole a výchovné problémy sa odrážajú väčšinou aj na výsledkoch v hodnotení.
Dieťa sa musí naučiť ,,pracovať” v skupine, rešpektovať autoritu, pochopiť vážnosť inštitúcie akou je MŠ a ZŠ, už tým, že napr., si nenosí hračky z domu, lebo sa nikdy dostatočne neodpúta a nezvykne si.
Režim a pravidlá dávajú deťom istotu, učí sa ich neporušovať, ale ide predovšetkým o to, by ich práve rodič vytváral a dodržiaval.
(140 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Vianočné vinše
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Alisa bojuje s rakovinou a jej rodina aj o strechu nad hlavou
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Mile mamicky, ale iba niektore, trebalo by “vykastrovat”, hnus ako si niektore zeny myslia ze teraz ich pankchart je dokonaly.
Nechápem, pani vychovávateľka.
Ak ste mali len jedno-svoje dieťa na starosti, boli ste akože dobrá mama. Dnes (teda vtedy, keď ste toto písali), keď ich máte v drzine 31, všetci ich rodičia sú zlí, aj aj učiteľky v MŠ boli zlé, lebo všetko to zlé si deti doniesli z rodiny a z MŠ. Otázočka: všimli ste si Vy na tých 31 deťoch aj niečo dobré? ALebo len to,ˇˇze olizujú nožík a nevedia hrať pexeso?
Vy ste pedagogička, alebo Vás zavial vietor do školstva náhodou? Baví Vás tá práca s deťmi? Ono to totiž dobre vidno, ktorú učiteľku áno a ktorú nie. Stretávam ich denne dosť, takých aj takých.
A potom, čo je na tom, že 6ročný olizuje nožík, veď to nie je nejaká morálna vada, treba dúfať, že sa to odnaučí. Treba mu to len pripomínať (bez zlosti, pani vychovávateľka), podobne ako iným deťom, že sa nemľaská (toto neviem odnaučiť ani svoje dieťa a verte, že mu to denne pri spoločnej teplej večeri pripomínam už pár rôčkov), alebo že sa nešpára v nose, že sa umývajú ruky po wc a pod. Ale sú to deti a vyvýjajú sa, nechcite, aby to všetko vedeli už v 3, či 6 rokoch. O tom je detstvo, o tom je vývoj, o tom je formovanie.
A že sa odúvajú, keď prehrajú? Nevidela som ešte dieťa, ktoré by to nerobilo. Aj to sa musia naučiť.
A že sa cez pestávky bijú? No to je zlé, ale nič nové. Pozrite si staré filmy zo školského prostredia, všade sa tam klbčia chalani a učiteľ či školní zasahuje… Takže asi to nebude len dnešnými nedbalými rodičmi.
A ak máte pocit, že sa nevedia hrať “na niečo”, skúste ich len pozorovať. Aspoň 2 týždne im nepustiť v družine telku, ani video, ani youtube (čo je žiaľ každodenný rituál v škole našich detí), skúste počas dozorovania nevytiahnuť ani svoj mobil a len ich pozorujte. Zbadáte, že sa vedia aj zahrať…
AK ste ešte v školstve, prajem Vám, aby ste v práci s deťmi našli pasiu. My, rodičia sme Vám ich (dobrovoľne, či nedobrovoľne zverili). A ak ste ju nenašli, radšej chodťe pracovať niekam, kde Vás to bude napĺňať, možno mimo prće s ľuďmi.
Wow, totalny nesuhlas, sama pracujem v skolstve, v tej istej skole ktoru navstevuje moj syn – prvak, som vo vedlajsej triede, obaja sme zacinali v septembri, doma mame vojensku vychovu, nedovoli si nieco nespravit, nesuhlasit so mnou, alebo sa spravat nevhodne, ale v skole je to uplny opak, z poslusneho dietata sa stava maly rebel, ktory pripomina nevychovaneho zasrana. Takze by som to nehadzala na rodicov a ich vychovu !!!
Adela: Aj to je chyba vo výchove, dieťa doma nič nemôže, a preto sa v škole potrebuje vybúriť.
Suhlasim ale treba si uvedomit ze to, co cudzi clovek vnima ako zly stav, je mozno vysledok velkeho pokroku, lebo povodne to bolo ovela horsie. Napr. moj syn ma 9 rokov a doteraz sa mu stane, ze sa pozabudne a pri jedle mlaska. Stolujeme doma spolu a uz asi od 2 rokov ho napominame, je to uz ovela lepsie nez kedysi, no viem si predstavit ze cudzi clovek si pomysli ake nevychovane dieta, to mu rodicia nevedia povedat ze sa to nepatri? Nie je to vec, ktora by sa dala oducit trestami – na nevedome spravanie su tresty neucinne az kontraproduktivne.
Spracovanie prehry velmi zalezi od povahy dietata, my hravame hry niekolkokrat do tyzdna, dcera je teraz prvacka, kedze ma starsieho brata, prehra takmer vzdy. Hry miluje ale kazdu jednu prehru zufalo oplace. Syna prehry netrapia. Casto sa hrame aj so sestrinymi detmi, ma 8rocne dvojcata, jedno pri prehre zuri, druhe si to ani nevsimne.
Na druhu stranu ked pozorujem dianie v skole, mam pocit ze dnesne ucitelky su ovela fajnovejsie nez kedysi. My sme mohli behat po triedach a chodbach, kricat, vonku v areali skoly sme sa divoko blaznili, riesila sa len disciplina na hodine, inac iba mimoriadne excesy. Teraz maju nase deti specialne zosity do ktorych si maju kreslit cez prestavku aby nebehali – preco asi uz na tretej hodine neobsedia? Stale su okrikovani aby boli ticho, nebehali. V druzine maju vyhradene male betonove ihrisko, inde nemozu, a aj pri obycajnej nahanacke druzinarka okrikuje deti nech nebehaju, ze spadnu. Pri presune do jedalne (samostatna budova) druzinarka krici na deti ze su prilis hlucne, pritom deti sa normalne zivsie bavili, maju uz po vyucovani, nikoho nerusia (chodnik je za betonovou stenou telocvicne). Podobne zazitky mam s roznymi ucitelkami, nie je to o jednom pripade, byvam rovno vedla skoly tak casto vidim co sa tam deje. Za naseho detstva sme rozhodne neboli takto limitovani co sa tyka hluku a pohybu.
Suhlasim hlavne s tou 2. castou.. Tiez si nepamatam, ze by sme cez prestavky museli sediet v triede na zadku, akurat boli povinne kolecka pocas velkej prestavky na chodbe. Mne minuly rok syn natesene povedal, ze dostal pochvalu do slovnicka. Na otazku, za co to bolo (kedze maval pomaly kazdy tyzden poznamku fakt za somariny), mi povedal, ze za to, ze bol v jedalni po cely cas ticho. Nevedela som, co mu mam na to povedat. A na margo komentaru od Adely – myslim si, ze som dost prisna, napriek tomu ma velakrat nepocuva, nespravi/nepocuvne na prvykrat a zvycajne je to naopak – vonku super decko, ale akonahle prekroci prah bytu, normalne ho hocikedy nespoznavam, mam pocit, ako keby si strasne potreboval vybit zlost alebo co. Milionkrat vysvetlujem, dohovaram, napriek tomu mam pocit, ze bez uspechu.
dobrý deň valika, súhlasím, no nie úplne … súhlasím s tým, že deťom robíme medvediu službu tým, že za nich riešime situácie a úkony, ktoré zvádnu aj samé (väčišnou čas čas čas, kedy sa nám nechce zdĺhavo vysvetlovať, riešiť a čakať čo kedy a ako dieťatko spraví) a potom to animovanie voľného času detí, kedy preboha, len aby sa nenudilo (či sú to krúžky, alebo naša iniciatíva a prehnaná aktivita v dobrom úmysle dať deťom maximum v rámci jeho talentu,záujmu, rozvoja …) – viac VOľNEJ HRY! … cítime sa lepšími rodičmi, učiteľmi, vychovávateľmi keď to všetko pre naše deti robíme, máme zo seba dobrý pocit, koľko veľa sa im venujeme/sa obetujeme (a potom im vyčítame, že si to nevážia) – zle zleee … áno, pravidlá musia byť a dôslednosť tiež, no s rozumom a rešpektom … ak deti nevedia prehrávať, nemyslím že je to tým, že by doteraz nehrali spoločenské hry, ale vnímam to skôr tak, že sme im neumožnili, aby boli kofrontované s odmietnutím a ak áno, tak ako s niečim, čo je ponižujúce a neakceptovateľné (napr. pri hre, či bežných situáciách v kolektíve), lebo sami nechceme byť “odmietnutí” a cítiť sa “zranení” … väčšinou vtedy zakročíme, že “… a prečo sa s ním/ňou nechceš hrať:!, požičaj hračku, nebud lakomá/ý atp. … stále ich chránime a opečovávame po rúškou našej láskavosti, pričom viac by sme deťom pomohli, keby že sme im viac SPRIEVODCOM, ako učiteľom, či vychovávateľom … s prirodzenou autoritou a dôslednosťou, aby sa deti cítili s nami bezpečne a prijaté bez podmienok
Uplne suhlasim posobim v skolstve uz dost dlho aby som vedela porovnat deti pred a deti co nastupuju do skol teraz. Je to z roka na rok horsie a horsie. Casto sa pouziva vyhovorka ” deti su ine” ale nie su ine len vychova je ina je volna bez pravidiel …….