Ako mi pri kojení druhého bábätka ani skúsenosti nepomohli

Všetko sa vyvíjalo podľa plánov, opäť sme sa 3 týždne pred pôrodom sťahovali – tentokrát do vlastného. Všetko bolo pekne zariadené, nachystané, syn u babky na prázdninách, muž na týždňovkách a ja som si čakanie krátila vyšívaním deky pre bábätko a maľovaním obrázkov na okná.

Nadišiel deň D,

pôrod prebehol hladko, bábätko sa narodilo krásne ružovučké, hneď som ho dostala na brucho, mohla som si ho podržať, pohladkať, prihovoriť sa mu, ponúknuť prsník.

Dojalo ma k slzám, že sa nám narodila dcérka. Bolo to prekvapenie, nechcela som vopred vedieť pohlavie, hoci lekár vždy tvrdil, že na USG vidno.

Pôrodnica bola stará a podľa mňa príšerne škaredá, oddelenie šestonedelia bolo moderné nové, no ani jedno, ani druhé nie BFH. Pôrodník bol milý a celý pôrod so mnou pekne milo komunikoval, ale detské sestry na oddelení… radšej nekomentujem.

Síce mňa i bábätko pekne oficiálne privítali a z papiera prečítali zopár viet v duchu veľa zdravia obom, ale všetko zabili hláškou: „A dojčenie si naštudujte z tejto brožúrky.“ Len som vyvalila oči a vzala ponúknutú x-stranovú brožúru.

Dojčenie si naštudujte…

Mlieko sa mi urobilo na 3. deň, ale žiadne prsia typu Pamela sa už nekonali. Dcérka mi za prvé 3 dni statočne dohrýzla bradavky a ja som opäť prežívala bolesť so slzami v očiach ako prvý raz.

Ale aspoň mi odpadla starosť čo s polohou, lebo ona bola vzorný papkáč a pekne sala od samého začiatku poležiačky. Trocha ma prekvapila intenzita – až som mala chvíľami pocit, že ma chce zjesť :), a aj dĺžka sania.

Kým syn na mne visel aj 40 minút a občas ledabolo cicol, ona sa nasýtila za necelých 15 minút a viac nechytila, takmer s 3-hodinovou pravidelnosťou. A ako vzorne sala…

Bola to jednoducho pohoda

Prvý týždeň som si klasicky liečila jeden prsník a druhý týždeň druhý prsník, ale zápalu som sa tento raz vyhla.

Ani som nemusela veľa odsávať, prsia sa mi nenalievali pri každom pomyslení na bábätko, ani pri pohľade naň, ba ani pri maznaní s ním. Až som začala mať výčitky svedomia, že ju snáď málo ľúbim (to je teda dobrá blbosť, že?).

Aj doma bol pokoj, syn sa zo začiatku zo sestričky vytešoval. Muž si vybral dovolenku … jednoducho pohoda.

Poplachy v poradni

Dcérka za prvý mesiac pribrala 1 kg, za druhý mesiac 3/4 kg, za 3. mesiac 1/2 kg a za 4. mesiac pár gramov. A poplach v poradni, a váženie a skúšky dojčenia a podobné stresujúce situácie, v mrazivom zimnom počasí sa peši trepať na druhý koniec mesta na povinné váženie každé 4 dni.

Čakať v čakárni plnej chorých detí. Zobudiť dieťa, povyzliekať zo zimného oblečenia, vážiť, utešovať, ponúknuť prsník, ktorý, samozrejme, ani nechcela chytiť, vysvetľovať, že doma pekne papá, že mám dosť mlieka, že je čulá a zdravá…

Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije

Dovtedy sme chodili na váženie, kým mi nezačali tiecť nervy. Dcérka od druhého mesiaca prespala celú noc, od tretieho sa obracala na všetky strany ako ventilátor a možno aj preto prestala na chvíľu priberať.

Chudá nebola, veď v 4. mes. vážila 5,8 kg. Ale aby sme to nemali také ružové, napriek výlučnému dojčeniu chytila pľúcny bacil a dostala zápal pľúc.

	Prečítajte si tiež: Skúška dojčenia vážením. Naozaj potrebná?

Hrozná situácia na mňa doľahla

V horúčkach nás prijali na novorodenecké oddelenie. Ja som musela byť ubytovaná pre nedostatok miesta pre dojčiace matky (?!) o 2 poschodia nižšie. Napokon to miesto našli, lebo som pokojne oznámila, že zavolám manželovi, aby mi priniesol karimatku a spacák, lebo nemienim svoje dieťa opustiť.

Prvý stres za sebou a ja s chorým dieťaťom medzi sklenými stenami a klebetnými sestričkami, ktoré v nočných službách preberali svoje súkromie do najmenších podrobností, dobre sa bavili na našich dojčiacich polohách – veď každá dvojica matka – dieťa, mala inú metódu, ako nasýtiť svoje choré bábätko, ktoré ledva saje.

Okrem toho sa na celom oddelení rozliehal zúfalý nárek detí, ktorých matky s nimi neboli, lebo nedojčili. Hrozná situácia, a to všetko na mňa doľahlo. Sama som si kládla za vinu, že moja dcérka taká maličká a ochorela hneď na hospitalizáciu v nemocnici.

Zrazu bez kvapky mlieka

Na druhý deň som sa zobudila po pomerne pokojnej noci – bez mlieka. Kde nič, tu nič, ani kvapka. Prsia ovisnuté a vysušené. So slzami v očiach som sa zverila primárke, ktorá mi nariadila celodenný spánok s tým, že o dieťa sa mi postarajú sestričky a ja sa mám starať o mlieko.

Pekná predstava múdrej ženy, no ťažká realizácia v spoločnosti pohodlných klebetníc (inak tie sestry nazvať ani neviem). Nestihla som oči zažmúriť a už moje dieťa plakalo zakliesnené medzi mrežami postieľky a matracom. Takže žiadny oddych, lebo ja sa neviem zmieriť s plačom svojich detí vetou: však nech si poplače, veď to prejde.

 

Veď sa to zase rozbehne

Primárka UM nepredpísala, že ono (to dojčenie) sa časom opäť rozbehne. A moje dieťa dostávalo okrem poriadnej dávky liekov len ryžový odvar, prípadne pokus o roztlačený banán. A ja 2x denne buzeráciu od sestier, že moje dieťa nepriberá. A z čoho asi priberať malo, keď UM bolo na prídel, ja som svoje nemala a ryžový odvar jej nechutil?!

Už som začínala byť srdnatá a pýtala som sa domov, do pohody, medzi obyčajné steny, kde môžem dôstojne fungovať. Lenže Slávka mala predpísanú liečbu a ja som musela čakať na ukončenie dávkovania injekcií. Naveľa sme sa po týždni dostali domov.

	Prečítajte si tiež: Dojčenie? Prvé dni s krízovým štábom

Štrajk…

Doma to začalo byť troška lepšie, no dcérka začala odmietať prsník. Nemala chuť do jedla, hoci sa mi mlieko začalo postupne opäť tvoriť. Nechcela sa nijako prisať a revala, keď ma zazrela, že sa len vyzliekam. Nadobudla som pocit, že moje dieťa ma bude nenávidieť kvôli mojim prsiam. Plakala som pri nej.

Mlieko som odstriekavala (lebo odsávačku som s dobrým úmyslom, že ju už nebudem potrebovať, darovala kamarátke) a lyžičkou dcérke nasilu nalievala medzi plačom do úst. Odmietala aj fľašu. Za cumle sme dali majland, no jej sa ani jeden nepozdával.

A takto sme fungovali celé 2 mesiace. S plačom a revom boj o každú kvapku prehltnutého mlieka, zápas s každou lyžičkou príkrmu. Ja som bola zrelá akurát na psychiatriu a ani neviem, čo moje deti vedľa mňa.

A potom som pochopila tú najdôležitejšiu vec v mojom dojčení:

nechovám prasa na výkrm, chovám človiečika, ktorý sám vie, kedy je hladný, ktorý vie, že mama má mliečko na každé zapýtanie, ktorý si nedovolí umrieť od hladu.

Ja som sa upokojila a ona sa opäť vrátila k prsníku. Prestala som chodiť sama z vlastného rozhodnutia k lekárom na vyšetrenia, prestala som chodiť na váženie, nedovolila som ju ani v poradni na bežnej prehliadke zvážiť. Dovolila som ju prezrieť a posúdiť jej zdravotný stav, no žiadne zisťovanie hmotnosti a porovnávanie s tabuľkami.

Slávka má pomaly 17 mes., váži presne 9,3 kg, je zdravá, pohyblivá, chodíme na plaváreň, na prechádzky, do prírody, chodíme všade, len nie k doktorom. A stále je medzi nami to krásne puto dojčenia. Príde sa primojkať, doširoka sa na mňa usmeje a povie: „Mami, cici:).“