Ako sme pretekali

Zvečerieva sa, oranžové slnko prebleskuje cez listy, krajina sa kúpe v jesennom medovom svetle … bolo by to ohromne romantické, keby som nemusela ozlomkrky dobiehať môjho 5-ročného synátora, ktorý zapriahnutý za našu vlčicu ozlomkrky upaľuje cez lúku. A to už má v nohách takmer pol kilometra. Zaujímavý úvod? Hneď vysvetlím, o čo ide.

Iste poznáte ten typ ľudí, ktorých zachváti určitý typ bláznovstva. Nás takto pred pár rokmi zblbol mushing – preteky psích záprahov, konkrétne disciplína skijoring (to je prípad, kedy má lyžiar pocit, že ide pomaly a tak sa zapriahne za neunaviteľného psa). Keďže snehu nieto celý rok, ale iba v zime, počas obdobia tepla sme prepadli inému šialenstvu, zvanému Canicross (vtedy si ten lyžiar dá lyže dolu a šprintuje za psom) a brázdime s našimi štyrmi psami okolité lesy a lúky. A zo všetkého najviac milujeme pretekanie.

Ono by to všetko bolo úplne v pohode, keby…. Keby som sa správala rozumne a nezmyslela si počas materskej, kedy väčšina žien so všetkým tresne a venuje sa iba dieťaťu, že ja budem pretekať. Malý mal vtedy rok, môj muž (nechcem byť hrdopýška , ale nedá mi nepochváliť – Majster sveta v štafete) bol mojím nápadom nadšený a nasľuboval hory-doly, ako mi bude pomáhať a strážiť malého počas tréningov. Nuž človek mieni, pán boh mení (v tomto prípade to bol však jeho šéf) a tak mal tej roboty v tréningovom období nejako viac. Ja som však už bola riadne navnadená a presvedčená, že od tréningu ma nič neodradí, nuž som hľadala možnosti, ako trénovať spolu s Mišinom.

Najprv prišiel do úvahy variant A. Ja zapriahnutá so psom, tlačiac kočík s malým som bežala popri hrádzi. Nuž nebolo to bohviečo. Makačka riadna – tie ruky mi pri behu chýbali a v zákrutách sme museli spomaľovať, takže ako náhradný variant môže byť, ale že by som z toho mala nejaký pôžitok, to sa povedať nedá. Celkom fajn to fungovalo, keď napadla jemnučká vrstva snehu, po ktorej sa šmýkali sánky a zároveň sa dalo utekať. Malého som v spacáku usadila do saní, pripla za psa a na ďalšom lane som za saňami bežala aj ja. Variant B fungoval skvele. Mišino nadšene výskal, pes fajnovo ťahal. Jediným problémom boli vystrašené tetule s katastrofickými scenármi…. a fakt, že takýto sneh väčšinou nevydržal dlho. Buď sa roztopil, alebo prisnežilo.

Zima sa pomaly blížila a žiadalo si to pomaly sa prehupsnúť na bežky. Môj muž nemá absolútne nijaký problém ukážkovo bežkovať s malým v sedačke na chrbte. Ja nie. Ak si totiž niekto myslí, že bežkovať s deckom na chrbte je to isté ako s ruksakom, pekelne sa mýli. Ruksak sa vám totiž všelijako nenavažuje, nesťahuje vám čapicu a nezačne na polceste fňukať, že mu je zima. A na ruksak tiež nemusíte dávať pozor, keď spadnete. Musím sa priznať, že som tak trochu katastrofik. Keď sa na lyžiach rútim zapriahnutá za trieliaceho psa dolu kopcom, neustále sa hrozím toho, ako si dorantám nohy. Keď tryskujem na koni po poli, neubránim sa predstavám, ako sa o chvíľu skydáme a keď šoférujem auto, tiež ma mátajú predstavy o predbiehajúcom Fittipaldim, alebo podbiehajúcom dieťati. Zákonite sa tieto predstavy znásobili, keď som mala Mišina na chrbte. Jediným riešením bolo organizované padanie a neustále brzdenie.

Bola som ohromne zvedavá, ako psovi na pretekoch vysvetlím, že by už mal bežať rýchlo. Nuž čo, nejako sme to prežili. Sem tam sme aj padli. Dodnes nezabudnem, ako sme frčali dolu brehom a Mišo mi kričí: Maminááá, neboj, dlžííím ťa. Potom sme to samozrejme zapikovali do hlbokého prašanu a mne trvalo nejakú chvíľu, kým som sa z neho z tým riadne ťažkým nákladom na chrbte vyhrabala. Ono, keď sa takto zapichnete, viac-menej dolu hlavou, pes vás ťahá úplne opačným smerom a na chrbte sa vám pechorí 20 kg (malý plus sedačka), tak to nie je žiadna sranda. Samozrejme takouto jazdou som nemala šancu natrénovať nejakú techniku (niežeby som nejakú úžasnú mala :-).)

Nuž na rad prišiel variant C – bez psa. S milým Miškom sme sa odobrali na zasnežené futbalové ihrisko, kde som do zblbnutia krúžila dookola. (pred zblbnutím ma zachránil Mišino, ktorý tam pobiehal s bobami a snežnou lopatou a neustále niečo komentoval – akože bol tréner). K najlepšiemu variantu – variantu D, sme sa dopracovali, keď mal Mišino 4 roky a naučil sa lyžovať. Jednoducho sa s lyžami za mňa pripäl na druhé lano a pes nás ťahal oboch. Tak a tento variant sa ukázal ako mimoriadne skvelý. Malý sa vycibril natoľko, že sme ho sem tam pustili po pretekoch na trati so psom aj samého a počínal si fakt bravúrne. V pohode takto s nami zvládal aj 20 km okruhy na tréningoch.

Samozrejme, že ho začal lákať aj canicross a pri jeho výdrži sa obávam, že čoskoro budem mať čo robiť, aby som ho dobehla. Mimochodom, tie tréningové varianty sa napokon ukázali ako veľmi užitočné, lebo ten rok som sa stala Majsterkou Slovenska v skijoringu :-).

Takže ženy, žiadne strachy, máme na to!

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007