Ani so mnou, ani bezo mňa

Do istej miery som brala náš slovenský život aj ako skúšku, či sa s mužom vieme držať za ruky kdekoľvek, kráčajúc si po ktorejkoľvek hradskej. Raz mi bol povedal, že so mnou pôjde aj na kraj sveta, ale že v paneláku on bývať nebude. Ani so mnou. Ani bezo mňa. Neviem, či mi bolo treba dráždiť hada bosou nohou, aby som sa o tom presvedčila

na vlastnú kožu.

Úprimne, už po prvej noci v holubom byte pod vlakovou stanicou som zháňala číslo na maminho bratranca. Domček mimo hlavnej dediny, z ktorého jeho rodina medzičasom vyrástla, mohol byť teoreticky aj prakticky lepšou alternatívou ako tie štyri panelové steny, ktoré

nie a nie pookriať.

Mohla som si medzi ne navláčiť čokoľvek. Hoci aj postieľku, do ktorej ma kedysi pred sto rokmi uložila moja mama po návrate z pôrodnice. Nezabral ani vianočný papier, ktorým som vytapetovala špajzu, nech na mňa nezízajú zhnité drevené poličky. Ani kvázi svieže sviečky nainštalované v každom kúte a ani savo proti plesniam, ktorým som vetrala balkón po holubích návštevách.

Nič z toho nevykúzlilo domov s vôňou čerstvo upečeného chleba.

Muž síce blahosklonne tvrdil, že človek si zvykne na všetko, aj na smrť, ale v tom prípade by ma musel prežiť. Pohľad na neho ma privádzal do rozpakov. Aj destilovaná voda by voňala viac po živote ako on. Ešteže skončila akcia v tesku na fernet, došiel na psa mráz a nebolo štyrikrát ťažké ho začať lámať, aby neblúznil o nejakých priblblých princípoch. Nech radšej drží slovo, keď už chce byť taký principiálny. Ani so mnou, ani bezo mňa.

Oficiálne sme stavili na dobro našich detí.

Doma bol Janko zvyknutý, že len čo oči rozlepí, otvorí dvere rovno do mora a teraz po ňom niekto chce, aby si kreslil za malým stolíkom z ikey a šúchal pri tom nohami? Zabudni, bejbe. Ak som ho chcela zobrať aspoň na chvíľu von, čert s tým, že bolo mínus desať, musela som si najať komando, ktoré by mi pomohlo za ním behať. Brucho mi z toho poklusu tvrdlo každú chvíľku a ja som už nevládala ťahať pílku. Predčasného pôrodu som sa až tak nedesila. Začínala som byť nesvoja pri predstave, že to ako

mám priniesť to nové bábätko sem?

Nevedela som si to dosť dobre predstaviť. Možno preto, že akonáhle zasvietilo slnko na tie divoko zelené steny, pôsobil celý byt ako jedna veľká kulisa filmu typu Mars útočí. Keď mi doktor vytlačil fotku z ultrazvuku, pre istotu som sa ho spýtala, či aj iné bábätká vyzerajú ako mimozemšťania. Myslím, že si to zobral osobne, lebo vzápätí mi dal urobiť pečeňové testy. Nechcel veriť, že doškrabané nohy mám len z vody, čo nám tečie v tom škaredom byte. V preklade: akoby som ten fernet pila ja, nie môj muž. Žeby sme neriskovali iné vyšetrenia, definitívne sme zatvorili dvere holubieho bytu.

Nebudeme tam bývať s nimi, ani bez nich.

Aká to znesiteľná ľahkosť bytia zavládla u nás, keď sme si poštrgali kľúčmi od dedinského domčeku. Radosť žiť. Až taká, že sme si prestali zvykať na smrť. Konečne mohol Janko otvoriť dvere rovno do záhrady a bol na pokoji on, aj moje komando. Sem-tam mi síce rozbehol kontrakcie, keď sa vybral pomedzi litovské kamióny oproti do obchodíku kúpiť si PEZ, ale to len za to, že prevelice chcel podporiť malé podnikanie a drobnochov na vidieku a plnil nákupný košík minimálne do výšky maximálnej materskej. Strašiť deti je určite nemorálne, ale poznámka pod čiarou, že sa vrátime do odporného bytu, takmer vždy zabrala a s menšími obmenami funguje dodnes.

Platí to aj o mojom milom.

Len čo sme opustili panelák, v ktorom on nebude bývať ani so mnou, ani bezo mňa, opäť začal vykazovať známky srdcovej činnosti. V tom rozmachu postrihal prenajatý vinič tak, že z neho už asi nikdy nevyraší ani pol bobule. Oni tam na tom Balogu okopávali akurát krumple, to sa dá pochopiť v kombinácii s tým, že si našiel inú akciu na fernet a ja číslo na taxi. Pre istotu.

Tak sem už môžem priniesť svoje ďalšie bábätko, tu sú moji chlapi zase pri zmysloch, tu sa už aj za ruky vieme držať, priadla som si spokojne na hojdačke, ktorej odchádzalo pletivo do stratena. Súťažili sme, ktorá z nás sa rozpadne skôr. Občas som sa pri tom poškrabala.