Facka po slovensky

Už roky počúvam, že bývať pri mori je síce fajn na dva-tri dni, ale inak si len komplikujem život. Oberám sa vraj o rôzne civilizačné vymoženosti, ako je napríklad 112-ka za rohom, non-stop obchoďáky, detské ihrisko, babka po ruke, Hamlet v divadle, pestrá škála fást-fúdov a iné úžasnosti.

Keď zo mňa vypadlo definitívne, že druhýkrát budem rodiť na Slovensku, brala som to ako bonusy naviac, že veď konečne aj my si užijeme všetky tieto spievanky ospevované. Okrem iného.

No dopadlo to úplne inak. Že ako, vysvitne z tohto Reného mládenca zoznamu krátkych poučení z krízového vývoja predpôrodnej depresie.

Shutterstock

O vzácnosti

Za žiadnych okolností neprepadnite falošnému dojmu, že bývať tisíc kilometrov od domova bolo tým najtragickejším rozhodnutím vášho života.

Užívajte si tie slzy pri každom lúčení. Upadajte do nervového záchvatu, že sa zase dlho neuvidíte. Nahlas plačte do telefónu spolu s babičkou, keď vzlyká, ako jej vnúčik chýba na umretie. A potom si napravte fasádu do normálu.

Akonáhle totiž váš pobyt na rudnej hrude presiahne štandardnú dĺžku, otázka vzdialenosti sa celkom zrelativizuje. Aj pätnásť minút pešej chôdze od jedných k druhým sa môže javiť ako cesta zarúbaná. Ale inak si môžete častejšie telefonovať, lebo je to lacnejšie.

Ak chcete precítiť vrúcnosť vzťahov ako z telenovely, musíte si znova spakovať haky baky. Celé to funguje iba na princípe vzácnosti.

O oživení partnerského vzťahu

Ak vás niekedy pochytí zvláštny smútok, že váš partnerský vzťah jednoznačne zakrpatieva, lebo nemáte komu do úschovy strčiť dieťa ani na desať minút, a tak sa celý váš romantický ostrovný život odohráva výlučne na gauči v obývačke pri slaných tyčinkách, keď dieťa zaspí a vy náhodou nie s ním – nezúfajte. Lebo ešte len budete.

Zrazu máte varovkýň na každý prst dve. Môžete si zaletieť na operu v Sydney bez toho, že by si to dieťa všimlo. Iba partner sa nedostaví. Vôbec nepochopí, prečo chcete meniť kulisy, ani čo je zlé na slaných tyčinkách. A vy sa budete zhrýzať, kam sa pominuli tie milé časy randenia, keď ste ho nemuseli prosiť na kolenách, aby vyšiel z domu oholený s nejakou iniciatívou.

Uzavriete to tak, že ste pred pôrodom príliš tučná, aby vás zobral do kina, hoci tam bude tma. On to bude dementovať. Teda povie vám na rovinu, že ste oveľa tučnejšia ako pri prvom tehotenstve, ale nejde o to. Do kina predsa skočiť môžete aj zajtra, pozajtra, o týždeň. Načo ten humbuk, veď máte ešte kopu času…

Čo na tom, že objem každým dňom graduje, krčok sa skracuje, dieťa v bruchu sa tvári, že každú chvíľu vypadne, keď on má ešte kopu času. Koniec koncov, môže ísť do toho kina sám, keď vy budete v pôrodnici a celý obsah filmu vám potom prerozpráva pri slaných tyčinkách, keď deti zaspia a vy náhodou nie s nimi.

Pre pokoj kŕčových žíl a dobro v rodine môžete napísať zoznam titulov, ktoré by ste chceli takto počuť. Aj bez zmeny prostredia dosiahnete svoj cieľ – totiž po rokoch manželstva sa máte stále o čom rozprávať.

O zbytočných výčitkách svedomia

Nikdy sa nenechajte oblbnúť, že vaše dieťa bude oproti ostatným zaručene chudobné na duchu, lebo ste mu nedopriali plávať od narodenia s kojencami, necvičili ste s ním detskú jogu pod špeciálnou aromalampou, ani ste ho nenavlačovali každý druhý deň po moderných herniach plných guličiek a trampolín, ktoré majú rozvíjať jeho potenciál.

Miesto toho ste ho vystavili každý deň zdravému morskému vzduchu, chudáka malého premileného.

A potom, keď mu budete chcieť vykompenzovať, že doma nemá ani šmykľavku, zistíte, že ho všetky tieto mestské atrakcie bavia nanajvýš tak päť minút. Oveľa radšej bude odhrabávať sneh alebo hrabať lístie a chodiť s fúrikom po záhrade do zničenia tela. A celkom zadarmo.

Takisto o niečom svedčí, keď vaše dieťa odmietne úchvatné mäsové guličky z ikey a dá radšej prednosť tlačenke s cibuľou.

O vlastnej hlúposti

Áno. To je najväčší objav tohto pobytu. Za tie roky, čo sa mi mozog okysličuje mimo týchto slovnaftov a mochoviec, sa ukazuje, že som predsa len niektoré poznámky o akomsi mimocivilizačnom životnom štýle nepredýchala.

Čo keď mi tieto vymoženosti ospievané chýbajú a a ja o tom neviem, znela otázka do bitky. A že som dostala faciek požehnane!

Čert mi bol dlžen tie non-stop obchoďáky. Na veci, ktoré vôbec nepotrebujem, som tu minula všetky peniaze, ktoré mám odložené na pohreb. V rámci predpôrodnej depresie ma tým pádom nemáta, či pri pôrode zomriem, ale že ak áno, za čo ma pochovajú? Tak som rýchlo napísala tento článok, nech po mne pozostalí nezdedia iba dlhy…