Bežné problémy v nebežných podmienkach alebo Ako sa zbaviť vší v Afrike

Keď sme sa pred rokom sťahovali do Ugandy, balila som pre nás a pre našu 14-mesačnú dcéru, ktorá ešte vtedy nechodila, základné lieky, medicínske prípravky a iné potreby prvej pomoci len tak podľa intuície. Nevedela som veľmi, do čoho ideme, keďže náš predošlý pobyt na čiernom kontinente bol ešte bez detí. Časom sme si však zvykli na rôzne africké “srandy”, ako napríklad odnaučiť našu Yarden piť vo vani vodu, večerať pri sviečkach, keď nie je elektrika, nerozkopávať sieť proti komárom nad postieľkou, ale aj pri každej teplote utekať na test malárie… A nakoniec sa naučila aj chodiť, tak som ju už nemusela non-stop strážiť, aby neoblizovala zem a rôzne predmety… (na rozdiel od nás ešte nemohla byť zaočkovaná proti brušnému týfusu). A keď potom nastúpila do škôlky, bolo to ešte ľahšie, k mojej slovenčine a manželovej hebrejčine pridala škôlkarskú angličtinu a slušné “maniere”, ako napríklad hovoriť PLÍÍS a automaticky si umývať ruky pred jedlom. Proste idylka, kľud, choré deti ste v škôlke nevideli, lebo maminy buď nepracovali, a keď aj áno, mali doma opatrovateľky, ktoré mohli s dieťatkom v prípade choroby ostať doma až do vyliečenia.

Tak to bolo aj u nás. Keď Yarden pred nejakým časom ochorela, nechala som ju doma, hlavne som chcela, aby bola fit, keď dorazia moje dve sestry. Z prechladnutia sa vyvinula bronchitída, tak sme šli k lekárovi, kde sme pre zmenu dostali podľa mňa prehnanú starostlivosť – antibiotiká do žily, látku na uvoľnenie pľúcnych svalov, respirátor… Ešteže máme internet, aby som si mohla overiť, že nepodstúpila procedúry úplne “od veci” (v každom prípade to bolo prehnané). Keď som ju však priniesla domov, všimla som si, že sa už dlhšie škriabe na hlave. Najskôr sme s manželom mysleli, že je to z kúpaliska z chlóru, lebo sme jej deň pred tým neumyli vlasy po plávaní. Ale ako ma muž poúčal o tom, že vajíčka vší sa ťažko oddeľujú od vlasu a pri pritlačení nechtami prasknú, stiahli sme malú bodku z vlasov a obaja sme počuli prááásk. Bolo jasné, že máme VŠI!!! Ani som nevedela, či sa smiať či čo. Manžel po telefonickom rozhovore s klinikou, či môžeme proti týmto zvieratkám niečo dostať, vybehol k lekárovi, no keď sa dostal na rad, lekár mu povedal, že nič také nemajú a že či by sme ju teda nemohli oholiť dohola (To my v Afrike tak robíme.). Po tejto rade sme zasadli za internet a začali porovnávať americko-izraelsko-slovenské rady na túto tému. Jedni radia LEN ručne vyberať, druhí použiť maslo, olivový olej či majonézu na vykynoženie vší, domáce rady zas petrolej… Začali sme pekne po poriadku, natreli maslo na hlavu a večer po umytí šampónom sme povyberali vši tropických veľkostí. Dva dni potom som ešte ručne so špeciálnym hrebeňom vyberala hnidy, no nepomohlo. Tak prišiel na rad slovenský Difusil H, ktorý mi ešte pár hodín pred odletom sestry zohnali. No hodinu po aplikovaní podľa návodu malú začala páliť koža na hlave tak, že nepomohlo nič a posediačky s ňou vo vani som ho z vlasov zmývala… Medzitým ma začala svrbieť moja hustá hriva siedmeho mesiaca tehotenstva, takže ja som podstúpila kúru pomocou druhého, tentokrát francúzskeho šampónu (nevhodného pre deti do 30 mesiacov). Keďže hnidy nie a nie preč, objednali sme z Izraela špeciálny environment-friendly sprej. Ten zas ako prvý skúsil môj muž, nenašiel žiadne vši, no ale ťažko sa súťaží s našimi “babskými” hrivami. Do toho nám odstavili vodu, takže som nevedela, na čo použiť vodu skôr – na prepratie bavlnených plienok či zmývanie rôznych jedov a potravín z našich vlasov alebo sprchovanie nás a troch hostí zo Slovenska… Tomu sa už hovorí „bojové podmienky“. Myslím, že konečné zničenie vší bolo dosiahnuté dokonalou kombináciou mastných potravín, otravných šampónov a opičieho vyberania a vyčesávania hníd. Ešte bude zaujímavé, či si tí naši hostia donesú nejaké zabudnuté africké vši na Slovensko… Toľko náš všivavý príbeh. Snáď už nebudeme mať veľa bežných problémov v nebežných podmienkach s pôrodom a prípravou naň…. Ale o tom už niekedy nabudúce.

Foto: autorka