Boli sme na to s Luckou samé

Iba málo ľudí v živote robí veci ktoré nikdy neoľutoval. Iba málo ľudí by vo svojom živote nič nezmenilo. Ale ja si hovorím, nech som už urobila čokoľvek zle, už nič čo sa stalo nezmením, nevrátim čas. Jediné čo môžem urobiť je to, že budem opatrnejšia a už tie isté chyby neurobím znovu.

Môj život dostal zmysel, keď som cítila ako vo mne rastie moje dieťatko. Moja krásna Lucka. Ani neviem, či sa mi chce v spomienkach vracať na svoj vzťah z ktorého pochádza. Dnes po tých rokoch ktoré volám „Minulý život“ sa mi o tom píše a hovorí ľahšie. Už to nebolí. Ale bolelo. To že som stratila ilúzie. To že som stratila sama seba, svoju hrdosť a ani neviem či sa dá povedať že ma ospravedlňuje to, že som to robila, lebo som sa zaľúbila. Koľkokrát mi hovorili, že to nie je ten pravý. Ale ja som proste svojmu srdcu nevedela rozkázať. Hoci som niekde v kútiku duše vedela, že to nie je ono. Snáď som verila, že sa zmení. Snáď som dúfala, že ma aj on ľúbi. Realita bola tvrdšia ako som čakala. A keď som po dvoch rokoch „spolužitia“ neplánovane zistila to, že v sebe nosím to najdrahšie čo dnes mám, nastala zmena. K horšiemu. Dnes viem, že to proste nebol muž, ktorý si to zaslúžil. Ktorý nebol pripravený na to, aby bol zodpovedný. A nie je dodnes. A tak som prežila tehotenstvo bez objatia, bez pohladenia, bez vozenia k lekárovi a bez lásky muža. Ale nikdy v živote pred tým som sa necítila byť taká silná ako vtedy. Vedela som, že celý môj život nosím v sebe. Že už budem žiť len pre moje dievčatko. Narodila sa mi po 14 hodinách prechodených na chodbe pôrodnice 12. septembra a ohlásila sa slabučkým Lé. Boli sme samé. Ťažko povedať ako mi bolo. Cítila som sa hrozne, že som jej nedala dobrého ocka, ktorú by si zaslúžila tak ako každé dieťatko. Mali sme šťastie aspoň v tom, že máme v rodine mužov, ktorý jej ho aspoň sčasti nahradili. Robila som však všetko preto, aby vedela, že ocka má, nikdy som o ňom nepovedala nič zlé a nebránila mu, aby ju videl kedy chce. A keď sa raz za čas na minútku ukázal, pichlo ma pri srdci. Kvôli Lucke a aj kvôli sebe. Lucka vypĺňala môj život a ja som nemala žiadne pomyslenie na vzťah. Bála som sa sklamania. Hoci som cítila že potrebujem byť milovaná a potrebujem niekoho milovať. Snáď niekde v snoch som dúfala, že sa ešte nájde niekto kto nás bude mať rád a ja ho budem mať rada – tak z vďačnosti. Ale prisahám, nikdy som neverila, že po tomto svete chodí muž, ktorého meno dnes nosím. Že ešte zažijem vzťah ktorý ani zďaleka nebude vzťahom z vďačnosti. Že to bude to najpevnejšie puto aké som zažila a že nájdem muža, s ktorým chcem zostarnúť. Muž ktorého mi poslali anjeli. A vôbec nepreháňam. Vstúpil do môjho života – vlastne ani neviem ako. Len viem, že ma na prvý pohľad vôbec neočaril. Keď ma pozval prvýkrát von, potešilo ma to. Od začiatku vedel, že nie som sama. Že som slobodná mamina. A možno aj práve preto som sa cítila tak fajn. Už tak dávno som nebola vonku. Celé dni som bola s Luckou. Chytila ma panika, čo si mám obliecť a čo mám hovoriť. A s kým bude Lucka. Všetko sa to zariadilo. S Luckou bol môj otec a dokonca som našla aj niečo na seba. Takto to bolo niekoľkokrát. Ale ak sa mám priznať, necítila som sa zaľúbená. Len opatrná. A trvalo mi dlhšie, kým som pochopila, ako mi je s ním dobre. Dnes viem, že som sa nikdy predtým a vlastne ani doteraz s nikým necítila tak prirodzene. Lucka mala vtedy 2 roky. Keď sa ma opýtal, či nás obidve môže pozvať na pizzu, tak sme to po dohode s Luckou prijali. Pamätám si ten večer ako keby to bolo včera. Bol to vlastne prvý muž, ktorého videla vedľa mňa a ja som sa trochu bála ako zareaguje. Ale všetko bolo fajn a to ma tešilo dvojnásobne.

A od toho dňa hovorila iba o Peťovi. Skoro každý deň sme boli spolu. Chodili sme von, a mne sa pri pohľade na to, ako sa spolu hrajú tisli slzy do očí. Cítila som sa dokonale šťastná. A viete čo je na tom najkrajšie? Že to cítim stále. Dnes sme už manželia. Mali sme krásnu svadbu, moja Lucka bola tá najkrajšia družička na svete. A za pár mesiacov budeme štyria.

Nechcem aby tieto slová zneli ako príbeh z románu, kde sa všetko končí dobre a všetci sú šťastní až do smrti. Som dosť veľká na to, aby som vedela že život vôbec nie je jednoduchý. A že každý vzťah si vyžaduje svoje. Aj my sme ľudia a nemáme na všetko rovnaký názor. Ale vždy sa vieme o všetkom rozprávať. Mám šťastie, že mám pri sebe muža, ktorý je oporou nielen pre mňa ale aj pre Lucku. Je to nielen môj manžel, ale aj priateľ. Životná opora. Nielen keď je dobre ale hlavne vtedy, keď je zle. Je s nami u lekára, v noci vstáva k chorej Lucke, varí nám čaj keď nám je zle. Splnila sa moja dávna túžba – dať svojim deťom toho najlepšieho ocka na svete. Vlastne som svojím spôsobom rada, že sa niektoré veci v mojom živote stali. Lebo sa mi zmenil pohľad na svet. Na životné hodnoty. Viem, že skutočná láska je to, že človeka berieme takého aký je. Aj s jeho chybami. A hlavné je to skutočne pochopiť a nehovoriť to len ako frázu.

A tieto slová venujem tebe môj milovaný manžel:

„Každý deň ďakujem anjelom, že nám poslali jedného spomedzi seba. Že nám ťa darovali… Sľubujem ti, že budem žiť pre teba a pre naše deti. Nie z vďačnosti, ale preto, že ťa neskutočne milujem. A sľubujem, že ťa budem milovať po všetky dni svojho života. A aj potom. A ak je pravda, že každý človek má niekde na svete svoju polovicu a je šťastím ak ju stretne tak ja som šťastná. Ja som svoju polovicu stretla.“