Canisterapia – ako som sa k tomu dostala

Canisterapia (CT) je jednou z rehabilitačných metód, ktorá využíva pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Svoje uplatnenie nachádza pri telesne a mentálne postihnutých, autizme, epilepsii, v oblasti psychiatrie, psychológie, geriatrie, u dlhodobo chorých, či pacientov s onkologickým ochorením, v logopedickej praxi, pri liečbe drogových závislostí alebo v seniorských domovoch.

Už 8 rokov chováme v byte psa nebytových rozmerov. Asumi Indiánska Maska je sučka hovawarta a my sme si ju opatrili ešte skôr než vlastné deti. Podľa charakteristiky plemena to mal byť vynikajúci pracovný a strážny pes s mimoriadnou väzbou na rodinu. Náš “strážny” pes sa však akosi zopsul ešte skôr, než dostal príležitosť preukázať svoje obranárske a bojové pudy. Vďaka tomu, že som Ašku všade vodila so sebou, najmä na popoludňajšie turistické prechádzky so svojimi žiakmi, stal sa z nej ľudomil s typickým psím pohľadom, ktorému dokáže odolať len málokto. Buď to Aška pochopila mojich žiakov ako celú svorku, ktorú musí chrániť alebo sa jej naozaj páčila pozornosť, ktorou ju decká zahŕňali. Knižnú charakteristiku hovawarta Aška zrejme prečítala iba zbežne, takže jej vrodené vlohy strážcu sa prejavujú výlučne len doma, resp. na území, ktoré považuje za nami obsadené. Akonáhle ja prejavím náklonnosť a spolupatričnosť s istým človekom alebo skupinou ľudí, okamžite ich prijíma za vlastných a bude ich chrániť.

Postupne sa nám narodili deti a samozrejme, Aška bola stále pri nich. Najprv som mala obavy, aby na novorodeniatko nežiarlila, no ona človiečika automaticky poňala ako svoje mláďa (hoci sama nikdy mladé nemala). Nestála pri postieľke, vždy mala rada svoje určené miesto. No akonáhle sa bábätko v postieľke pomrvilo, zamrnčalo a Aška mala pocit, že ja som si to nevšimla, okamžite bola pri mne a už mi “hlásila”, že sa niečo deje. Vždy nás sprevádzala na prechádzkach s kočíkom a ak som musela kočík nechať aj s dieťatkom pred obchodom (lebo aj v dnešnej dobe stále existujú inštitúcie, kam matka s kočíkom nesmie vstúpiť), hrdo a dôsledne strážila náš poklad. Dokonca až tak, že sa nikto neodvážil ani cumlík podať plačúcemu bábätku v mojej neprítomnosti.

Neskôr, keď sa deti pustili po štyroch a začali sa o ňu zaujímať, trpezlivo znášala ich prieskum psieho tela. Deti sa po nej štverali celkom tak, ako to robia malé šteniatka, občas ju niekde šklbli za srsť, občas potiahli za ucho či chvost. Ona na to reagovala veľmi nežne, len ich postrkávala ňufákom. Samozrejme, ako deti rástli, tak aj ich nápady naberali na intenzite a Aša podľa toho reagovala (ja som ich nikdy nenechala so psom bez dozoru – mám vlastnú negatívnu skúsenosť) a ja som im určovala pravidlá, čo voči psovi smú, čo nesmú. Ako väčšina matiek, i ja som sa všade vyskytovala s deťmi a v našom prípade i s rodinne založeným baby-friendly-psom. Aša a deti sa stali mojím poznávacím znamením :).

Nastal čas, aby sa deti začali priúčať, že mať doma psa neznamená len ho kŕmiť a vodiť von. Aj keď sa vraví, že starého psa novým kúskom ťažko naučiť, vo veku Ašiných 6 rokov sme začali spoločne chodiť na cvičák, a to i napriek tomu, že Aška bola vynikajúco vycvičená na život v meste medzi ľuďmi. Na moje veľké a milé prekvapenie, vedúca cvičáku p. Monika Vrančíková v Aši hneď odhadla canisterapeutického psa. Ona sa totiž CT intenzívne zaoberá už niekoľko rokov a taktiež ju aj so svojimi psami realizuje v rôznych zariadeniach. Pozvala nás na niekoľkodňový odborný seminár, na ktorom sme v závere absolvovali skúšky z CT a obdržali sme certifikát. Odborník na psie správanie Rudolf Desenský (ČR) Ašu hneď zhodnotil ako typickú pestúnku. A tak sa z nás stala dvojica canisterapeutický pes a inštruktor CT.

Podrobnejšie o CT a aktivitách klubu EUROCANIS si môžete prečítať na www.eurocanis.szm.sk.