Čo znamená „HAKA HAKA“

„Mamííííííííí, mlieko chcem!“ Rozlepím oči, a snažím sa zaostriť na nášho 2,5 ročného Janíka. Nechápem, na rozdiel odo mňa moje dieťa nepotrebuje ani minútu na prebratie. Rovno zo sna otvorí oči, posadí sa a naplno funguje. V polospánku skáčem z postele a letím do kuchyne. (Je to lepšia možnosť, ako snažiť sa driemať vedľa vrieskajúceho Janíka.) Možno si ešte pár minút poležká, keď mliečko vypije, uvažujem.

„Mamííííííí, robíš mliečko?“ vzápätí stepuje bosými nôžkami vedľa mňa v kuchyni. (Žiadna šanca na návrat do postele… Podávam mu fľašu (kým ju stiahne, mám 5 minút pre seba, stihnem v kľude vécko). „Maminkááááááá, bruško plné!“ zaznie po sotva 2 minútach. Nevypil ani polovicu. Kým sa stihnem otočiť a uchmatnúť mu fľašu z ruky, drobec už „šejkuje“ a mlieko strieka na náš tmavočervený gauč :-(…

Hurá, aspoň je vonku krásne, svieti slniečko, zoberieme nové odrážadlo – motorku, na premiérovú jazdu a odnesieme prihlášku do Janíkovej budúcej škôlky.

Kým sa nám podarilo poobliekať, vonku sa zatiahlo, vyzerá, že začne snežiť. Taká zimisko zostala, až mi za nechty zachádza… Drobcovi to však evidentne nevadí. Každú chvíľku zosadá z motorky a nosí ju na rukách (sú tak narovnako veľkí..:-)), lebo do kopčeka motorka predsa nevládze, na hrbolcoch na chodníku by sa motorka mohla predsa pokaziť, okrem toho kolieska sa nesmú namočiť v mláčke, motorke by bola predsa zima.. „Janinko, motorka môže prejsť aj cez mláčku, nevadí jej to, aspoň si umyje kolieska!“ – bože, to som naozaj vyslovila ja?! Musela som rozum potratiť… „Môžem namočiť?“ – neveriacky so šťastnými iskričkami v očkách sa uisťuje Janík. Nestihla som ani prikývnuť, už sa brodí v jarných topánkach v mláke hlbokej skoro po členky. Nakoniec sa viac viezla motorka na Janíkovi ako Janík na motorke a tak sa prechádzka pozdĺž 5 panelových domov pretiahla na dobrú trištvrte hodinu. Mrznú mi ruky. Odovzdám prihlášku a padáme domov rýchlosťou blesku.

No…áno, keby pani riaditeľka bola prítomná, odovzdala by som ju… Nevadí, vydržím domov aj s prihláškou v ruke. Snažím sa nesústrediť na skrehnuté prsty na rukách, tie na nohách už pomaly prestávam cítiť. Trpezlivo rýchlosťou slimáka kráčam popri Janíkovi na motorke (teraz prišla tá správna chvíľa prevetrať tátoša…) a snažím sa odpovedať zmysluplne na otázky typu: „Maminka kde riaditeľka je? Prečo neotvorila? A kam išla? A kedy príde? Nepríde? A kedy dáme prihlášku maminka?“ Tak toto boli tie zmysluplné, potom drobca zaujme zdevastovaný chodník s chýbajúcimi kusiskami asfaltu: „ Maminka, čo to je?“ „To je diera.“ „Aká diera?“ „Diera v chodníku.“ „A prečo je tam diera?“ „No lebo už je veeeľmi starý, veľa ľudí po ňom prešlo, asfalt popraskal a kúsky vypadli.“ „A kam vypadli? Ako vypadli? Kam išli? A prečo odpadli? A kde sú teraz? Maminkááá, nepočuješ?!“

V duchu si hovorím, aký je šikovný, že na novej motorke ani raz nespadol. Už len pár metrov a sme doma. Tešila som sa predčasne. Janík sa vyvalil do blata asi dva metre pred vchodovými dverami. Nemusím zdôrazňovať, že mal dnes čisté opraté gate a jedna strana zostala celá od blata… Nevadí, hlavne, že sa mu nič nestalo.

Vyviezli sme sa výťahom na 4. poschodie, vynášam motorku po posledných schodoch ku dverám, zrazu počujem BUM a straaaašný plač. Janíkovi sa šmykla nožička na prvom schodíku a hlavičkou si to napikoval rovno do zábradlia. V šoku letím späť dolu po schodoch, dvíham ho na ruky, tíšim, fúkam, pozerám pusinku, chvalabohu krv netečie. Srdce mi bije ako o preteky, v tom sa rozletia naše dvere, v nich stojí náš ocinko a so zdeseným výrazom v tvári sa pýta, čo sa stalo. (No dobre, nečudujem sa zdeseniu, skutočne sa mu nenaskytol ktovieaký pohľad: motorka aj s prihláškou hodená v strede schodišťa, maminka s plačúcim, ba priam revúcim dieťaťom sedí na schodoch.. do kelu no akurát dnes musel ísť neskôr do práce..)

Zostali sme doma pol hodinku, kým sa zohrejeme. Janík sa rozhodol majstrovať a opravovať, preto musel vyhádzať komplet skrinku s umelohmotnými miskami a vrchnákmi (je ich tam asi 25) a tiež celý šuplík variech – aby mal vŕtačky… “Maminkáááááááááá, kakať!“ počujem odrazu. Preskakujem všetky prekážky na zemi a bežíme po nočníček. Len čo som ho posadila, hovorí: „Maminka, sám budem. Choď preč, zavolám ťa.“ Opäť teda preskakujem všetky prekážky na ceste do kuchyne. Beriem do ruky mrkvu (za tú polhodku doma som chcela rýchlo zmáknuť polievku v kuchte, nech má niečo fajné zdravé na obed) a len čo odkrojím prvé koliesko, počujem: „Mamííííííííííííííí, hotovooooooooooo!“ Zase preskakujem a bežím (asi sa čudujete, prečo tie misky a varechy neodložím, ale môj domáci majster predsa musí po kakaní dokončiť prácu, nie?!), hľadám vlhké utierky na ritku, dofrasa, minuli sa. Opäť preskakujem a bežím do špajzy po nové. „Maminka, a prečo nové bola si zobrať? A maminka kde sú staré? Ako sa minuli? Prečo sa minuli? Neminuli sa, myslím si. V záchode sú, myslím si. Pozri sa!“ (Pozrela som, jasnačka, že zbytočne.)

Ježiš Mária, je jedenásť, treba padať späť do škôlky, lebo úradné hodiny sú len do 12-tej. Počas druhej prechádzky si Janíček spomenul na mačiatko na strome, ktoré mraučalo a nevedelo zliezť z vysokej borovice – príhoda spred trištvrte roka, prisahám. A začal sa kolotoč otázok: „ A mačiatko prečo na strome bolo? A mraučalo mačiatko? A ocinko prečo mu nepomohol?“ „Lebo nemal rebrík.“ „Má rebrík! V pivnici je! Prečo ocinko nezobral rebrík? Ocinko nevidel mačiatko? A prečo nevidel mačiatko? A mačiatko ako dole išlo?“ „Asi nakoniec zliezlo samé a tešilo sa, že sa mu to podarilo samému“ – odpovedám. „Ako samé zliezlo? Nezliezlo samé! Bálo sa predsa! A prečo sa bálo?“…

A nesmiem zabudnúť dnešnú príhodu o strake. Totiž, aby ste pochopili, výslovnosť nášho Janíka nie je ešte úplne excelentná a značná časť diskusie môže úspešne pokračovať len za predpokladu skvelej dedukcie Janíkovho partnera na rozhovor. Pred chvíľou zbadal, že niečo na strome škrieka. Išli sme pozrieť a vidíme straku. „Haka!“ vraví Janík. Straka nás však zaregistrovala, hneď prestala škriekať a ubzikla rýchlo na vrcholec stromu pomedzi konáre. „Vidíš, zľakla sa a ušla,“ hovorím. „Peco haka?“ počujem sa pýtať Janíka. Nerozumiem otázke. Prečo straka? sa mi zdá dosť nelogické, ale už nemám energiu na rozvíjanie debaty, tak som ticho. „Mamííííííí, peco haka? Nepotujet?“ „Janík, ja Ti nerozumiem. Pýtaš sa prečo straka? Čo to znamená?“ Janík už zlostne dupe: „Nieeeeeee, peco HAKA??!!“ A vtedy mi došlo: „Aháá, prečo sa ZĽAKLA?“ „Áno!“ Ufff, aspoň dáka logika – myslím tú jeho… Moja šla asi niekam na výlet..:-) „Janík, nehnevaj sa na mňa, ale niekedy Ti nerozumiem, lebo niektoré slová vyslovuješ rovnako. Povedz straka.“ „HAKA.“ „A teraz povedz: zľakla sa.“ „HAKA.“ „No a teraz celé: straka sa zľakla!“ Som sa chcela aspoň troška pobaviť na rozkošnej absurdnosti detskej výslovnosti, ale asi ma prekukol: „Nebudem hovoriť!“ Schladil ma môj drobček a dupol pri tom.

No, už je unavený a asi aj hladný, ukľudňujem sa v duchu, snažiac sa ospravedlniť jeho zlostné správanie. „Poď, miláčik, pôjdeme domkov.“ Vtom opäť počujem BUCH a strááášný plač. Janík zakopol o jediný vyčnievajúci kamienok na rozbahnenom chodníčku a aký bol dlhý a široký, vystrel sa do blata. (Aby som nezabudla, motorku sme už nechali doma a vonku sme si obliekli elegantný kožuštek..)

Tesne pred domom, pri prechode cez frekventovanú cestu mi zvoní telefón. Bežíme za ručičku cez cestu. Chytá ma panika, či stihnem včas vyloviť telefón z tašky, čo ak volá náš ocinko? To by bolo zas rečí, prečo nedvíham. Janík ma popri behu nervózne napomína: „Maminka telefón zvoní! Nepočuješ?“ Už v bezpečí na druhej strane šialene hrabem v taške a na poslednú chvíľu stihnem zodvihnúť. Inštinkt ma neklamal, ocinko volá: „Nevieš náhodou, kde mám taký malý zelený zošitok, čo som raz (asi pred polrokom – faktická poznámka) priniesol z firemnej akcie? „Nie, to naozaj netuším.“ „A varila si dnes?“ „Áno, zatiaľ zdravú zeleninovú polievku.“ Počujem znechutené ticho na druhej strane linky.. „A druhé?“ „Druhé uvarím, keď malý zaspí!“ „A to kedy bude?“ „O druhej približne.“ Opäť znechutené stíchnutie…

Ocinko dnes naozaj výnimočne čaká na nás doma už na obed. Janík si hneď vo dverách spomenul opäť na mačiatko na strome. „Ocinko, prečo nedal si mačiatko dole?“ Chytro vysvetľujem, o akú tému ide. Ocinko si to všetko spred trištvrte roka pamätal úplne ináč ako ja, takže sme sa stihli na blbej mačke ešte aj pohádať. „Ocinko, prečo sa nahneval si sa?“ (Toto je veľmi obľúbený Janíkov gramatický zvrat.) „No lebo maminka hovorí niečo iné ako ja, vieš?“ „A čo iné maminka hovorí? A prečo iné hovorí maminka?“ Začínam byť mierne zúrivá. Možno od hladu.

„Poď, dáme si polievočku. Mňam, fajná je a aká zdravá!“ Ocinko nemá chuť. Už sa najedol chleba s cibuľou. Janík zjedol až 2 lyžičky: „Dot maminka. Pune butko mam.“

Chvalabohu, Janík potrebuje dobiť baterky, nasleduje chvíľka obedňajšieho kľudu. Potom už len takých šesť hodín otázok a ideme spinkať.

Milá Bambuľka. Včera si sa na internetovej diskusii pýtala mamičiek, či to stojí vôbec za to, priviezť dieťa do krásneho partnerského vzťahu, plného mojkania, pohodičky a voľnosti. Ak by to náhodou z môjho príbehu nebolo jasné :-), dovoľujem si z plných pľúc do celého sveta zakričať: ÁNO, je to ten najúžasnejší pocit na svete. Od prvej sekundy, kedy ťa v pôrodnici pri pohľade naň zalejú slzy šťastia, napriek všetkým starostiam… a navždy…

P.S.: Prisahám na svoju česť, že všetky osoby, udalosti a aj otázky môjho synčeka sú skutočné…:-)

Ilustračné foto: Eva Cimmermanová