Zo životaVaše príbehy

Hanbím sa, že neľúbim svoje dieťa viacej

 Sima   14.01.2021   14

... ale nemôžem si pomôcť. Neviem, čo sa so mnou deje, občas sa pýtam, prečo práve ja. Chcela by som to cítiť úplne inak, keby sa to dalo. Ale stále netuším, ako z toho bludného kruhu negatívnych myšlienok von.

Shutterstock

 

Na naše prvé bábätko som sa veľmi tešila. Tehotenstvo, bruško, to všetko som si užívala. Na pôrod som sa poctivo pripravovala. Veľa som čítala, boli sme s manželom aj na predpôrodnej príprave, ktorá mi veľmi pomohla. Presne som vedela, čo sa so mnou pri pôrode deje. Ako bábätko pri pôrode spolupracuje.

Zvládla som to takmer podľa plánu.

Ale nikto ma nepripravil na to, že keď mi dajú dieťa prvýkrát do náručia, nezaplavia ma žiadne láskou prekypujúce, blažené materinské pocity. To, čo som v tej chvíli cítila, bola iba neskutočná zodpovednosť za to malé stvorenie.

Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, či je s ním všetko v poriadku, či som schopná sa o neho postarať. A čo mám robiť, aby stále neplakalo.

Nie, neľúbila som ho od prvej chvíle, ako sa nadýchlo. Trvalo to týždne, možno aj mesiace, kým som začala cítiť niečo ako lásku, nielen povinnosť, zodpovednosť. Hoci svojho syna ľúbim a viem mu to konečne povedať nahlas, v kuse bojujem s tým, že sa neviem dočkať, kedy zaspí.

Alebo kedy si ho už zoberie niekto iný. Ale nie je nikto iný, nemám komu ho dať, babky majú svoj život, muža vidím raz za týždeň.

Som na všetko sama.

Zakaždým, keď sa zobudí, len prevrátim očami, chcela by som, aby spal ešte aspoň desať minút, aspoň hodinu. Zase ten istý kolotoč odznova, kým zaspí. Čo potrebuje, veď všetko som mu už dala, tak čo teraz s ním... nemôžem si pomôcť, ale je to také nudné, stereotypné, príšerne otravné. Som z toho unavená.

Trpezlivosť ma prešla aj s kojením, jednoducho som na to nemala nervy. Bola som zničená z toho, že moje dieťa iba reve, je nespokojné, pred kojením, počas kojenia, po kojení. Nikdy mu nebolo dosť, hlavne, že mi všetci vyčítali, ako to, že nemám pre neho mlieka s takými veľkými prsiami. Tie veľké prsia mi boli na nič. Na nič.

isifa

 

Nekojím a uľavilo sa mi

Myslela som si, že neprežijem, že som mu dala fľašu, ale vôbec tomu tak nebolo. Od toho dňa, ako som prestala trápiť seba aj jeho bojovaním o poslednú kvapku mlieka, sa mi neskutočne uľavilo. Ako keby zo mňa niekto sňal okovy. Ako keby ma niekto vyslobodil, vrátil mi naspäť moje telo.

Od toho dňa som sa cítila opäť sama sebou. Môj syn bol konečne spokojný tiež. Ustali mu aj kŕče, koliky a trojhodinové večerné plače.

Už mám toho dosť

Každý večer si hovorím, že už mám toho dosť, že od zajtra chcem ísť zase do práce. Ledva čakám, kedy sa vrátim do roboty, kedy budem mať konečne čas iba pre seba, budem môcť ísť v kľude na záchod, pokojne sa najesť.

Potom sa v noci zobudím, skontrolujem syna, či dýcha a po tvári mi tečú slzy, čo robím zle, prečo ho neľúbim viac...

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.6 z 5. Celkom 19 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Zufalamamina napísané 09.05.2019 10:01

Pred tromi mesiacmi sa nám narodil nas vytúžený syn. Vzhľadom na to že som prirodzenou cestou dieťa mať nemohla, vyhľadali sme lekársku pomoc a ta bola úspešná. Bola som nadšená keď bol tehotensky test pozitívny, s láskou pripravovala výbavu, počítala dní kedy chlapceka uvidím. Potom prišiel deň D a v tu chvíľu keď my malého polozili na hruď som....mala pocítiť nehu, lásku, .... A necítila som takmer nič. nezlepšilo sa to ani po troch mesiacoch, vidím ho viac ako pritaz než radosť a zoziera ma to zaživa. Svoj starý život by som brala okamzite naspäť. Najviac mi je ľúto malého nevinného dieťaťa ktoré si zaslúži úplne inú matku. Som vyčerpaná cez deň aj v noci lebo malý nie je práve najlepší spáč, hry ho bavia tak na 5 minút a dosť, plač. Neviem čo s nim celé dní robiť. Nerád sa vozi v kociari, prechádzky su viac utrpenie než zábava. Nerozumiem prečo sa to takto zvrtlo keď všetko malo byť inak. Snažím sa ho lubit, aspoň mať rada ale pozriem sa naň a necitim nič.o malého sa starám ako najlepšie viem, nechýba mu nic. Je to krásný zdravý usmievavy chlapcek. A ja sa cítim prazdnotu, vinu, výčitky, ľútosť. Je veľmi ťažké takto žiť. Nepotrebujem rady len som chcela Sima aby si vedela že rozumiem, neodcudzuje a taktiež bojujem. Dúfam že casom sa všetko zlepší.

Lutujem ta napísané 21.09.2016 00:59

Takuto istu matku som mala odpornu sebecku bezcitnu a teraz vyplakava, ze sa s nou nebavim. Nejkrajsi okamih mojho zivota bol ked som sa rozhodla ju odstrihnut zo svojho zivota, tak sa nediv ked ty budes najvacsia hruza a trauma v zivote svojho syna a skoncis sama zabudnuta niekde v diere, lebo ked lasku nevies dat tak ani necakaj ze ju budes dostavat.

Darina napísané 21.09.2016 07:49

"Ľutujem Ťa" ty tiež moc citom obdarená nie si...tak aby sa nestalo aj tebe čo tejto smutnej mamičke prorokujes.

Prajem Ti veľa lásky, porozumenia a súcitu, to sú základné kamene šťastného života.

Zuzka napísané 20.01.2016 13:46

Tiez si myslim, ze si jednoducho iba pretazena. ze svoje dietatko lubis, aj ked to momentalne sama tak nevnimas, ale ta laska v Tebe je... len je prekryta nanosmi vycerpania a unavy... mne pomohlo si naplanovat (pokojne aj pisomne) svoj den... cas ked deti cez obed spali, bol moj cas, vtedy som nevarila, neprala... len raz do tyzdna zehlila, inak som tieto dve hodinky mala pre seba na oddych, citanie, spanie... na co som mala momentalne chut. tiez pomaha byt vela vonku... skus zajst do materskeho centra, deti sa tam zabavia a Ty zatial mozes s ostatnymi maminkami pokecat... pripadne nejaky kurz pre maminy s detmi (robia v materskych centrach), tanec napr...

pripadne ak mas nejake kamaratky na materskej, stretavajte sa pravidelne napr. doobeda vonku alebo raz u jednej, raz u druhej... potrebujes sa porozpravat, o detoch i o inom... resp. si skuste pravidelne napr. raz do tyzdna na dve hodinky zavarovat deti, raz Ty kamoskine, raz ona Tvoje. a za ten cas sa chod prejst napr., na kavicku...

a este - skus rady v tomto clanku. mne velmi pomohli, ked som sa nevedela vyrovnat s jednou vecou ohladne mojho vztahu s jednym z nasich deti... chodila som jej vecer, ked zaspala sepkat... postupne to menilo mna samu, dnes je nas vztah uz na uplne inej urovni... a to sme sa trapili naozaj dlho...

 

www.pronaladu.cz/materska-terapie-kouzelna-sila-slov/

Anele napísané 11.11.2015 13:56

Kedysi dávno, (pred veľa veľa rokmi) povedal nejaký moderátor v niektorom rádiu, že materinský cit je to, čo cíti matka vtedy, keď večer svoje dieťatko uloží do postieľky a ono zaspí smile Myslím, že to vystihol celkom presne.

Sme unavené, ustráchané, vystresované - lebo zažívame celkom novú situáciu. Staráme sa o dieťatko, malé, krehké a celkom závislé od nás. A nie je to na pár hodín!!!! Je dobré ak má kto pomôcť (a nielen radou, hoci aj tá je vzácna). Povedzte to svojim blízkym, že už nevládzete, že meliete s posledného!!!!!

Prajem veľa veľa síl a trpezlivosti, ale hlavne ozaj konkrétnu pomoc od najbližších.

Viki napísané 10.11.2015 21:38

Podla mna poporodna depresia. Presla som tym istym, trvalo mi dvaa roky dostat sa z toho von. Na SK sa o PPD hovori malo a je to strasna chyba, prve dva roky su pre mna len hmla, apatia a nechut. Pomoze profesional,cim skor. Poporodna inak neznamena tesne po porode, prave naopak. Vela zdaru prajem.

Viki napísané 10.11.2015 21:38

Podla mna poporodna depresia. Presla som tym istym, trvalo mi dvaa roky dostat sa z toho von. Na SK sa o PPD hovori malo a je to strasna chyba, prve dva roky su pre mna len hmla, apatia a nechut. Pomoze profesional,cim skor. Poporodna inak neznamena tesne po porode, prave naopak. Vela zdaru prajem.

Katka napísané 10.11.2015 12:37

Ja pridam trosku iny pohlad na vec. Ked mi je velmi tazko, poplacem si a potom si poviem, ze su na tom ludia aj horsie. Pri prvom dietatku som nepocitovala az taky stereotyp. No je pravda, ze mne manzel kazdy den popoludni dcerku bavil a ja som si mohla oddychnut. Teraz mam 3 slecny, z toho stredna ma downov syndrom... takze veselo. Ked som na ne sama cely vikend, mam dost...a tiez sa tesim ked konecne zalahnu. Po castych stavoch vypatia sil som si povedala, ze kaslem na to, ze nemam stale poriadok. Vecer je moj, zacvicim si, nieco postudujem a dalsi den je ovela krajsi. Sice nemam domacnost tip top, no som kludna a vobec nemam pocit, ze by som ich malo lubila aj ked ledva cakam na ich spanok. Treba si oddychnut, inak sa z toho zena zblazdni. Je skoda, ze si na to sama, no tes sa, ze mas dietatko zdrave...a venuj sa trosku aj sebe. Drzim palce ☺

delaiah napísané 10.11.2015 11:01

Myslím si, že sem spadá niekoľko faktorov. Ako prvé prirodzená únava. Ako druhé, žiaľ ľudia už dnes nežijú tak pospolu, ako tomu bolo kedysi, ale žena predsa potrebuje aj oddych a zmenu ako každý človek, ale nedostáva sa jej ho. Napokon je tu aj vnútorný tlak, ktorý má každý človek individuálne. Niekto má neustále pocit viny, že nerobí viac a nie je lepší a to človeka zväzuje a vyčerpáva. Tam by som hľadal hlbšie dôvod, prečo tomu tak je, z vlastnej skúsenosti. Oslobodiť sa od potreby byť najlepší a robiť všetko dokonale (čo rodičia dôverne poznajú). Aj rodič je len človek a povedzme si pravdu, deti vyrastú v poriadku zväčša aj bez toho, aby rodič bol dokonalý a urobil všetko ako z rozprávkovej knižky. Treba si dovoliť nebyť dokonalý, to predsa neznamená, že svoje dieťa mama nemiluje. A požiadať o pomoc ľudí okolo seba skôr, ako dôjde k úplnému vyhoreniu. Materstvo je náročná práca a nie je hanba byť ním preťažená. Prajem veľa zdaru!

zuzana napísané 09.11.2015 21:58

Nebojte sa,nieste jedinaa,mna to tiez trapila,ze co zas chce,co mu zas je,co ho boli,ci je hladny,smadny,ci chce pozornost,aj som si poplakala,ze uz mam toho dost.ono sa to ale casom samo upravi,dojde vam ze ste rodic,a budete,zacnite mysliet pozitivne,milo sa prihovarat,uz je na svete,nema nikojo len vas a vasu lasku,vy ho kupete,prebalujete,krmite,musite byt stastna ze je vase dieta zdrave a zacat si to uzivat.usmevy,radostny smiech,prve pretocenie na brusko,snaha o lozenie,prve postavenie,prve kroky,su to tak nadherne okamziky,prve slova,mama,tata...ja si to uz konecne uzivam,aj ked mi ide niekedy od nervov hlava prasknut,ale stoji to zato.spavajte ked ono spi,mne to velmi pomohlo,zacala som chodit do detskych centier,to tiez velmi pomaha.treba trosku spomalit,a den dva vopred si naplanujte co budete varit,domace prace,obchod,prechadzka...ja si stale nieco pisem na papier,je v tom potom lepsi prehlad,zistite ze mate aj cas na oddych,kuupel,oholit nohy :-).drzim palceky a skuste ist na to s usmevom,nie s prevracanim oci.deti straaaasne citia stres a su potom zle,nervne,upistane a aa...:-)veľa stastia :-)

Veronika napísané 09.11.2015 15:20

Ja som to mala po navrate z porodnice. A to bol moj syn maximalne kludne dieta. On ani plakat nevedel. Pomahala mi cela rodina a velmi ma podporoval manzel, no ja som nevedela prestat plakat. Plakala som a plakala lebo som cakala, ze moje prve si budem uzivat a akosi to neslo aj, ked som velmi chcela. Nevedela som si dat rady sama zo sebou. Pfu, ked si na to spomeniem aj teraz mi je luto, ze som si ho viac neuzila ako babo. Teraz je uz skolkar a je uzasny a ja ho mikujeeeeeem. O dva tyzdne sa nam narodi druhy drobec a ja si nechcem nechatujst ani jednu z tych uzasnych chvil s novorodeniatkom.

Tana napísané 09.11.2015 14:40

Akoby som o sebe citala. Dojcenie neznasam aj cele tie ody a chvalospevy kvoli ktorym sa citim previnilo, ked som sa chcela kojenia zbavit. Aj mne sa ulavilo, ked som prestala kojit. Okrem toho nas maly nebol typ vysmiateho babatka. Takmer nulova spatna vazba na vsetku starostlivost. Stale doma, stale to iste...zacalo sa to menit okolo 9teho mesiaca, ked zacal lozit a sediet, a ked zacal chodit, tak ma to vyslovene zacalo bavit. zacal jest normalne veci, mohli sme sa najest vonku... ist na turu, cvicit, plavat, nakupovat, na ihrisko...uz nepotreboval tolko spat a mohli sme zacat zit aktivne. Aj ked ista davka stereotypu ostane stale, je to uz taka pohodicka. Hlavne ziadne sebavydieranie ani vycitky. Treba si to ulahcit a nevycitat si to.

johanka napísané 09.11.2015 11:30

Pekne si to napisala. Nie si prva ani posledna, co to takto citi. Mozno je to aj tym, ze si na neho sama a len sa to vsetko na seba nabaluje. Ja som mala tiez casto tieto pocity a ked sa vynimocne stalo, ze som ostala bez deti par hodin, nestacilo mi to. Stale mam pocit, ze potrebujem mozno tyzden, mozno aj mesiac, aby som sa zregenerovala a spamatala. Ale praca mi pomohla, tesim sa na spolocne aktivity, ale ta radost, ked zaspia, ma stale nepresla :-) A nikdy nechodim spat s nimi - niezeby som nepotrebovala, ale chcem si uzit tie chvilky slobody, ked si mozem v klude robit, co chcem, hoci vacsinou len upratujem, ale v klude, bez "asisentov". Mne na materskej pomohlo, ze sme mali pevny rezim a teda som vedela, co ocakavat a kedy mam volno a deti spia. Drzim palce, urcite nie si zla mama, ved to sa ani neda. Tak ako sa neda byt super dokonala mama, ktora len lubi, nekrici, neda na zadok, venuje sa na 100% - to predsa nejde.

Darina napísané 09.11.2015 11:15

Toto poznam velmi doverne. Nemyslim si vsak,ze je to nedostatok lasky, je to skor prejav unavy,ked je clovek stale na vsetko sam a ked nema pre seba ani chvilku relaxu a kludu.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Zufalamamina napísané 09.05.2019 10:01

Pred tromi mesiacmi sa nám narodil nas vytúžený syn. Vzhľadom na to že som prirodzenou cestou dieťa mať nemohla, vyhľadali sme lekársku pomoc a ta bola úspešná. Bola som nadšená keď bol tehotensky test pozitívny, s láskou pripravovala výbavu, počítala dní kedy chlapceka uvidím. Potom prišiel deň D a v tu chvíľu keď my malého polozili na hruď som....mala pocítiť nehu, lásku, .... A necítila som takmer nič. nezlepšilo sa to ani po troch mesiacoch, vidím ho viac ako pritaz než radosť a zoziera ma to zaživa. Svoj starý život by som brala okamzite naspäť. Najviac mi je ľúto malého nevinného dieťaťa ktoré si zaslúži úplne inú matku. Som vyčerpaná cez deň aj v noci lebo malý nie je práve najlepší spáč, hry ho bavia tak na 5 minút a dosť, plač. Neviem čo s nim celé dní robiť. Nerád sa vozi v kociari, prechádzky su viac utrpenie než zábava. Nerozumiem prečo sa to takto zvrtlo keď všetko malo byť inak. Snažím sa ho lubit, aspoň mať rada ale pozriem sa naň a necitim nič.o malého sa starám ako najlepšie viem, nechýba mu nic. Je to krásný zdravý usmievavy chlapcek. A ja sa cítim prazdnotu, vinu, výčitky, ľútosť. Je veľmi ťažké takto žiť. Nepotrebujem rady len som chcela Sima aby si vedela že rozumiem, neodcudzuje a taktiež bojujem. Dúfam že casom sa všetko zlepší.

Lutujem ta napísané 21.09.2016 00:59

Takuto istu matku som mala odpornu sebecku bezcitnu a teraz vyplakava, ze sa s nou nebavim. Nejkrajsi okamih mojho zivota bol ked som sa rozhodla ju odstrihnut zo svojho zivota, tak sa nediv ked ty budes najvacsia hruza a trauma v zivote svojho syna a skoncis sama zabudnuta niekde v diere, lebo ked lasku nevies dat tak ani necakaj ze ju budes dostavat.

Darina napísané 21.09.2016 07:49

"Ľutujem Ťa" ty tiež moc citom obdarená nie si...tak aby sa nestalo aj tebe čo tejto smutnej mamičke prorokujes.

Prajem Ti veľa lásky, porozumenia a súcitu, to sú základné kamene šťastného života.

Zuzka napísané 20.01.2016 13:46

Tiez si myslim, ze si jednoducho iba pretazena. ze svoje dietatko lubis, aj ked to momentalne sama tak nevnimas, ale ta laska v Tebe je... len je prekryta nanosmi vycerpania a unavy... mne pomohlo si naplanovat (pokojne aj pisomne) svoj den... cas ked deti cez obed spali, bol moj cas, vtedy som nevarila, neprala... len raz do tyzdna zehlila, inak som tieto dve hodinky mala pre seba na oddych, citanie, spanie... na co som mala momentalne chut. tiez pomaha byt vela vonku... skus zajst do materskeho centra, deti sa tam zabavia a Ty zatial mozes s ostatnymi maminkami pokecat... pripadne nejaky kurz pre maminy s detmi (robia v materskych centrach), tanec napr...

pripadne ak mas nejake kamaratky na materskej, stretavajte sa pravidelne napr. doobeda vonku alebo raz u jednej, raz u druhej... potrebujes sa porozpravat, o detoch i o inom... resp. si skuste pravidelne napr. raz do tyzdna na dve hodinky zavarovat deti, raz Ty kamoskine, raz ona Tvoje. a za ten cas sa chod prejst napr., na kavicku...

a este - skus rady v tomto clanku. mne velmi pomohli, ked som sa nevedela vyrovnat s jednou vecou ohladne mojho vztahu s jednym z nasich deti... chodila som jej vecer, ked zaspala sepkat... postupne to menilo mna samu, dnes je nas vztah uz na uplne inej urovni... a to sme sa trapili naozaj dlho...

 

www.pronaladu.cz/materska-terapie-kouzelna-sila-slov/

Anele napísané 11.11.2015 13:56

Kedysi dávno, (pred veľa veľa rokmi) povedal nejaký moderátor v niektorom rádiu, že materinský cit je to, čo cíti matka vtedy, keď večer svoje dieťatko uloží do postieľky a ono zaspí smile Myslím, že to vystihol celkom presne.

Sme unavené, ustráchané, vystresované - lebo zažívame celkom novú situáciu. Staráme sa o dieťatko, malé, krehké a celkom závislé od nás. A nie je to na pár hodín!!!! Je dobré ak má kto pomôcť (a nielen radou, hoci aj tá je vzácna). Povedzte to svojim blízkym, že už nevládzete, že meliete s posledného!!!!!

Prajem veľa veľa síl a trpezlivosti, ale hlavne ozaj konkrétnu pomoc od najbližších.

Viki napísané 10.11.2015 21:38

Podla mna poporodna depresia. Presla som tym istym, trvalo mi dvaa roky dostat sa z toho von. Na SK sa o PPD hovori malo a je to strasna chyba, prve dva roky su pre mna len hmla, apatia a nechut. Pomoze profesional,cim skor. Poporodna inak neznamena tesne po porode, prave naopak. Vela zdaru prajem.

Viki napísané 10.11.2015 21:38

Podla mna poporodna depresia. Presla som tym istym, trvalo mi dvaa roky dostat sa z toho von. Na SK sa o PPD hovori malo a je to strasna chyba, prve dva roky su pre mna len hmla, apatia a nechut. Pomoze profesional,cim skor. Poporodna inak neznamena tesne po porode, prave naopak. Vela zdaru prajem.

Katka napísané 10.11.2015 12:37

Ja pridam trosku iny pohlad na vec. Ked mi je velmi tazko, poplacem si a potom si poviem, ze su na tom ludia aj horsie. Pri prvom dietatku som nepocitovala az taky stereotyp. No je pravda, ze mne manzel kazdy den popoludni dcerku bavil a ja som si mohla oddychnut. Teraz mam 3 slecny, z toho stredna ma downov syndrom... takze veselo. Ked som na ne sama cely vikend, mam dost...a tiez sa tesim ked konecne zalahnu. Po castych stavoch vypatia sil som si povedala, ze kaslem na to, ze nemam stale poriadok. Vecer je moj, zacvicim si, nieco postudujem a dalsi den je ovela krajsi. Sice nemam domacnost tip top, no som kludna a vobec nemam pocit, ze by som ich malo lubila aj ked ledva cakam na ich spanok. Treba si oddychnut, inak sa z toho zena zblazdni. Je skoda, ze si na to sama, no tes sa, ze mas dietatko zdrave...a venuj sa trosku aj sebe. Drzim palce ☺

delaiah napísané 10.11.2015 11:01

Myslím si, že sem spadá niekoľko faktorov. Ako prvé prirodzená únava. Ako druhé, žiaľ ľudia už dnes nežijú tak pospolu, ako tomu bolo kedysi, ale žena predsa potrebuje aj oddych a zmenu ako každý človek, ale nedostáva sa jej ho. Napokon je tu aj vnútorný tlak, ktorý má každý človek individuálne. Niekto má neustále pocit viny, že nerobí viac a nie je lepší a to človeka zväzuje a vyčerpáva. Tam by som hľadal hlbšie dôvod, prečo tomu tak je, z vlastnej skúsenosti. Oslobodiť sa od potreby byť najlepší a robiť všetko dokonale (čo rodičia dôverne poznajú). Aj rodič je len človek a povedzme si pravdu, deti vyrastú v poriadku zväčša aj bez toho, aby rodič bol dokonalý a urobil všetko ako z rozprávkovej knižky. Treba si dovoliť nebyť dokonalý, to predsa neznamená, že svoje dieťa mama nemiluje. A požiadať o pomoc ľudí okolo seba skôr, ako dôjde k úplnému vyhoreniu. Materstvo je náročná práca a nie je hanba byť ním preťažená. Prajem veľa zdaru!

zuzana napísané 09.11.2015 21:58

Nebojte sa,nieste jedinaa,mna to tiez trapila,ze co zas chce,co mu zas je,co ho boli,ci je hladny,smadny,ci chce pozornost,aj som si poplakala,ze uz mam toho dost.ono sa to ale casom samo upravi,dojde vam ze ste rodic,a budete,zacnite mysliet pozitivne,milo sa prihovarat,uz je na svete,nema nikojo len vas a vasu lasku,vy ho kupete,prebalujete,krmite,musite byt stastna ze je vase dieta zdrave a zacat si to uzivat.usmevy,radostny smiech,prve pretocenie na brusko,snaha o lozenie,prve postavenie,prve kroky,su to tak nadherne okamziky,prve slova,mama,tata...ja si to uz konecne uzivam,aj ked mi ide niekedy od nervov hlava prasknut,ale stoji to zato.spavajte ked ono spi,mne to velmi pomohlo,zacala som chodit do detskych centier,to tiez velmi pomaha.treba trosku spomalit,a den dva vopred si naplanujte co budete varit,domace prace,obchod,prechadzka...ja si stale nieco pisem na papier,je v tom potom lepsi prehlad,zistite ze mate aj cas na oddych,kuupel,oholit nohy :-).drzim palceky a skuste ist na to s usmevom,nie s prevracanim oci.deti straaaasne citia stres a su potom zle,nervne,upistane a aa...:-)veľa stastia :-)

Veronika napísané 09.11.2015 15:20

Ja som to mala po navrate z porodnice. A to bol moj syn maximalne kludne dieta. On ani plakat nevedel. Pomahala mi cela rodina a velmi ma podporoval manzel, no ja som nevedela prestat plakat. Plakala som a plakala lebo som cakala, ze moje prve si budem uzivat a akosi to neslo aj, ked som velmi chcela. Nevedela som si dat rady sama zo sebou. Pfu, ked si na to spomeniem aj teraz mi je luto, ze som si ho viac neuzila ako babo. Teraz je uz skolkar a je uzasny a ja ho mikujeeeeeem. O dva tyzdne sa nam narodi druhy drobec a ja si nechcem nechatujst ani jednu z tych uzasnych chvil s novorodeniatkom.

Tana napísané 09.11.2015 14:40

Akoby som o sebe citala. Dojcenie neznasam aj cele tie ody a chvalospevy kvoli ktorym sa citim previnilo, ked som sa chcela kojenia zbavit. Aj mne sa ulavilo, ked som prestala kojit. Okrem toho nas maly nebol typ vysmiateho babatka. Takmer nulova spatna vazba na vsetku starostlivost. Stale doma, stale to iste...zacalo sa to menit okolo 9teho mesiaca, ked zacal lozit a sediet, a ked zacal chodit, tak ma to vyslovene zacalo bavit. zacal jest normalne veci, mohli sme sa najest vonku... ist na turu, cvicit, plavat, nakupovat, na ihrisko...uz nepotreboval tolko spat a mohli sme zacat zit aktivne. Aj ked ista davka stereotypu ostane stale, je to uz taka pohodicka. Hlavne ziadne sebavydieranie ani vycitky. Treba si to ulahcit a nevycitat si to.

johanka napísané 09.11.2015 11:30

Pekne si to napisala. Nie si prva ani posledna, co to takto citi. Mozno je to aj tym, ze si na neho sama a len sa to vsetko na seba nabaluje. Ja som mala tiez casto tieto pocity a ked sa vynimocne stalo, ze som ostala bez deti par hodin, nestacilo mi to. Stale mam pocit, ze potrebujem mozno tyzden, mozno aj mesiac, aby som sa zregenerovala a spamatala. Ale praca mi pomohla, tesim sa na spolocne aktivity, ale ta radost, ked zaspia, ma stale nepresla :-) A nikdy nechodim spat s nimi - niezeby som nepotrebovala, ale chcem si uzit tie chvilky slobody, ked si mozem v klude robit, co chcem, hoci vacsinou len upratujem, ale v klude, bez "asisentov". Mne na materskej pomohlo, ze sme mali pevny rezim a teda som vedela, co ocakavat a kedy mam volno a deti spia. Drzim palce, urcite nie si zla mama, ved to sa ani neda. Tak ako sa neda byt super dokonala mama, ktora len lubi, nekrici, neda na zadok, venuje sa na 100% - to predsa nejde.

Darina napísané 09.11.2015 11:15

Toto poznam velmi doverne. Nemyslim si vsak,ze je to nedostatok lasky, je to skor prejav unavy,ked je clovek stale na vsetko sam a ked nema pre seba ani chvilku relaxu a kludu.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised