Ivanko z New Yorku

Milá redakcia!

Rada čítam vaše príbehy a po prečítaní mnohých z nich som sa aj ja rozhodla, že vám napíšem ten svoj.

Desať rokov žijem v New Yorku a po päťročnom spolužití s mojim partnerom som zistila, že som tehotná. Najprv som tomu nemohla uveriť, veď bábätko to bolo naozaj to, po čom som od svojich 15 rokov snívala. Prvé 4 mesiace tehotenstva boli strašné. Bolo mi celé dni a noci veľmi zle. Nemohla som jesť ani spať a najviac času som strávila na záchode. Predtým, než som začala priberať, som schudla 5 kg. Bruško som mala maličké, ale lekárka ma uisťovala, že všetko je v poriadku, a tak keď som sa už cítila lepšie a začala cítiť bábätko, ktoré má neustále kopalo, začala som sa veľmi tešiť. Keď som však bola tehotná už sedem mesiacov dozvedela som sa, že bábätko je maličké, a keď takto ďalej nebude rásť, tak že mi vraj pôrod vyvolajú.

Pocity som mala všelijaké, ale môj partner a sestra ma uisťovali, že bude všetko v poriadku, že máme ešte dva mesiace, a že ešte narastie. Ja som sa ukľudnila a uverila tomu, čo mi povedali.

Na začiatku deviateho mesiaca som išla na ultrazvuk a na špeciálne vyšetrenie, kde mali zisťovať, či sa bábätko v brušku hýbe a či mu dobre bije srdiečko. Také vyšetrenie som absolvovala už pred týždňom, na ktorom bol so mnou aj môj partner. Všetko bolo v poriadku a tentokrát som tam išla sama. Lekári mi povedali, že bábätko je stále maličké a musí prísť rýchlo na svet. Postavili ma pred hotovú vec, že vraj mám dve možnosti:

1. zoberú mi z brucha plodovú vodu a tak zistia, či pľúca maličkého sú rozvinuté

2. budem chodiť do nemocnice každý deň až do dňa pôrodu, ale to mi nezaručujú, že bude všetko v poriadku

Čo som pociťovala po tom, čo mi to povedali, ani neviem opísať. Chcela som sa samozrejme poradiť s mojim partnerom, ale on mal už dva dni pokazený mobil. A tak som sa rozhodla pre prvú možnosť.

Keď mi do môjho bruška s bábätkom pichli dlhú ihlu, tak som sa bála, že sa pohne, lebo on sa hýbal bez prestávky, že som ani nemohla dýchať. Všetko dobre dopadlo, a tak ma poslali na rizikové, kde som v bolestiach ležala tri dni a tri noci. Celý ten čas som nemohla spať a na tretí deň, keď mi povedali, že dnes sa bábätko narodí, mi už neostali žiadne sily. Celý ten čas cez celé dni a noci bol pri mne môj partner, bez neho by som to všetko asi ťažko bola zvládla. Už sa na mňa nemohol pozerať a tak išiel za lekárkou a povedal jej: „Veď sa na ňu pozrite, už tri dni trpí, veď nebude mať silu bábätko vytlačiť. Pozrela sa naňho, usmiala a povedala, že bude. Ivan sa nám narodil v piatok 7. novembra 2003 o 21:55, meral 49,5 cm a vážil 2,40 kg (vážil presne toľko, koľko nám lekári povedali). Bol zdravý, krásny, len trošku maličký. Mohla som uveriť, že je už na svete a znova som nespala celú noc. Tešila som sa na ráno, kedy ho znova uvidím. Ráno ku mne prišla doktorka, pri ktorej som rodila, tak silno ma objala, čo som vôbec nečakala a povedala, máš krásneho syna, budeš ho kojiť a vyrastie z neho poriadny chlap. A mala pravdu, dnes má Ivan 10 mesiacov a už vie chodiť. Teším sa na každý jeden prežitý deň s ním.

Želám všetkým mamičkám a budúcim mamičkám na Slovensku veľa krásne prežitých chvíľ s ich detičkami.

Vaša stála čitateľka Alena z Brooklynu.