Kým nás deti nerozdelia

S Laurou sme boli najkamošky od strednej. Na výške sa k nám pridala Silvia. Spolu sme študovali, hľadali frajerov a snívali o veľkej svadbe, snubáku s diamantom a dome s bazénom.

Dom, bazén ani diamant nemá (zatiaľ) ani jedna z nás. Zato máme všetky mužov a deti. Takmer všetko, čo sme si vysnívali. Len sa už nekamarátime. 

Na materskú sme nastupovali rok po roku. Prvá som začala ja. Krátko po dvadsiatke som sa zamilovala a ďalší rok som už stála pred bránami pôrodnice. Mladá, blbá, svet gombička.

Bábätko sme si domov odviezli v najlacnejšom bazárovom kočíku a začala sa materská. Vstup do krajiny rodičovstva sa mi vtedy zdal neuveriteľne dospelácky a cool. 

Kamošky sa tešili so mnou. Užívali sme si mladosť v nákupnom centre pri káve, kam som dotiahla aj svoje dojča, nakupovali vo výpredajoch a raz za čas si dali kino. Nad kapučínom sme si prisahali vernosť a nerozlučnosť. Tak to šlo asi rok.

Potom sa však baby vrhli do nádejných vzťahov. Začal sa boj, ktorá dá skôr svadbu. Zvíťazila Laura, ktorá nám spolu so svadobným oznamkom ukázala aj ultrazvukovú fotku.

Laura a mama? Super! Predstavovala som si ju ako jednu z tých báb v amerických filmoch, ktoré rodia v štýlovej nočnej košeli so zapleteným vrkočom, aby mali hneď po pôrode boho vlny. Koniec koncov, s opätkami sa už narodila a perfektnú manikúru mala aj na brigáde v sklade.

Tri mamy

Laura vzala rolu mamy vážne. Celé dni čítala o bondingu a vzťahovej výchove. Pohnevala si celú rodinu, keď sestre vrátila postieľku s tým, že dieťa musí spať v jej náručí.

„Aj v noci?“ pýtala som sa sprosto.

„Práve v noci, Gréta!“ upozornila ma Laura nevľúdne.

Snažila som sa byť jej oporou v neľahkým životných rozhodnutiach (látkové plienky verzus kýblik na viete čo). Stála som za ňou v deň, keď jej muž odmietol kúpiť závesnú kolísku namiesto bežnej, aj keď sa jej svokra na smrť urazila, lebo neprijala dar v podobe kočíka.

Laure však čoraz viac prekážala moja tradičná výchova. Posielala mi odkazy na diskusné fóra o cumľoch, články o ešte zdravších príkrmoch a merino svetroch v cene letnej dovolenky.

Krátko pred jej pôrodom sa nám s infoškou, že Laurin Damián bude mať čoskoro ďalšiu kamošku, zverila aj Silvia. Bola nadšená aj vystrašená. Bála sa lekárov, pôrodu, pôrodníc, aj toho, že sa nebudú vedieť s vybrať mužom meno. Dohovárala som jej, že sa z nej bude úzkostlivá matka.

Stalo sa. Silvia dala pre istotu výpoveď v práci, z bytu vyhodila nábytok s ostrými rohmi a celé tehotenstvo pravidelne užívala vitamíny.

Narodenie Damiána a po ňom aj malej Lucky nás na dlhé mesiace rozdelilo. Kamošky ma síce spamovali fotkami z krstín a krúžku plávania v morskej vode, naživo sme sa však takmer nevideli.

Buď bol malý večne chorý, alebo boli na návšteve Luckini krstní, alebo príliš zima na kočíkovanie.

Opäť spolu 

Naveľa sa mi podarilo zorganizovať spoločné stretnutie mamičiek a detičiek (slovo decko sa medzi babami stalo tabu). Spolu s malou Kristínou sme vypekali, miešali šaláty a vytiahla som aj fľašu vína.

Kamošky prišli s veľkým meškaním a oznámili, že sa príliš nezdržia. Asi za to mohol kočík, o ktorý zakopli pri dverách. Laura ma upozornila, že je neergonomický, nevhodný a skrátka nenapraviteľne poznačí vzťah medzi mnou a malou. 

„Kristína, cítiš sa traumatizovane?“ pýtam sa dieťaťa.

„Nečakaj, že ti odpovie!“ poznamená Silvia stroho. „Deti, ktoré nezažívali neustálu blízkosť matky, sa nezvyknú rodičom zverovať.“

Bála som sa, že rozhovor začne viaznuť. Baby však vzápätí spojila téma dojčenia, lebo kto nedojčí, akoby ani nebol. Akurát že Kristína fungovala, chúďa, na umelom mlieku.

Silvia mi dobromyseľne vysvetlila, ako som natrvalo narušila jej imunitu, emócie a zničila vyhliadky na štíhlu postavu.

„Neviem,“ hovorím kriticky, „veď Damián a Lucka sú oproti Kristínke riadni mackovia (rozumej, sú tuční).“

„Lucia nie je tučná!“ zvolala Silvia rozčúlene. Z niekdajšej tichučkej brunetky sa stala riadna dračica.

„Nie sú tuční, to len materské mlieko je také výživné,“ opravila ma Laura, „a to víno ani neotváraj. Dojčiace matky musia dbať na stravu.“

Ak som čakala, že budeme trkotať o handrách, seriáloch a chlapoch, bola som na omyle. Od dojčenia sme plynulo prešli k brokolici na pare, ktorú vraj Damián úplne miluje (to určite) a špeciálnych masážach, ktoré doma praktikujú.

Poznamenala som, že večer, masáž a vonný olej znejú nádejne. Laura ma opravila, že má na mysli liečbu koliky. Skončili sme pri bezplienkovej metóde, čo bol našťastie čas, aby šli baby domov vykonávať večerné rituály pre lepšie sníčky.

Kým pchali deti do autosedačiek, smutne som stála pri okne.

Pred očami sa mi premietal film – prvá spoločná diskotéka, piatková pizza alebo to leto, keď sme na poslednú chvíľu zúfalo hľadali brigády, len aby sme ostali na priváte spolu. 

Tam pri okne skončilo naše nerozlučné mnohoročné kamarátstvo. Nie preto, že by sme chceli. Ale rodičovstvo je také. Rozdelí nás a zaveje rôznymi smermi.

Nebojte sa oplakať stratené ženské priateľstvá. Len mi baby vieme, že to bolí ako rozchod s osemnástke. A spomínať budeme celý život. Zatiaľ si treba doma vychovať nových parťákov.

Takých, čo sa nás budú držať v dobrom aj zlom. Kým nás intrák, prvé lásky a vnúčatá nerozdelia.