Malým prváčikom a ich mamičkám!

Spomínam na koniec minulého leta. Môj skoro sedemročný Maťko mal posledné škôlkarské prázdniny a my sme horúčkovito nakupovali veci, čo boli na zozname, ktorý rozdávali na zápise do školy. Verte, či neverte, ja som bola tiež plná vzrušenia a očakávania ako môj malý syn. Aj obáv samozrejme.

Neviem ako vy, ale ja si svoj prvý deň v mojej základnej škole veľmi dobre pamätám. Mala som krásne blond vlásky učesané do dvoch “konských”

chvostov, najkrajšie šatočky, čo som mala doma a kytičku kvetov pre pani učiteľku. Tá sa mi hneď zapáčila a do oka mi padalo krásne dievčatko, ktorému som sa prihovorila a stali sme sa najlepšími kamarátkami na dlhé roky. Bol to pre mňa krásny deň, škola sa mi zapáčila, trieda bola prekrásne a šlabikár, čo ma čakal v škole mal nádherné obrázky.

Takže v duchu týchto mojich až romantických a časom možno aj vylepšených spomienok ( ono určite som mala aj ja stres z nového ako každé dieťa) som sa snažila aj ja svojmu synovi umožniť prežiť krásny deň. Alebo aspoň veľmi veľmi som to chcela…

V prvom rade som zohnala bielu košeľu, ktorú si mal obliecť k čiernym rifliam. Možno so mnou nebudete veľmi súhlasiť, ale človek by sa mal na dôležité chvíle svojho života aj pekne obliecť, aby mal slávnostnejší pocit. Nepamätám si prvý deň na strednej a ani na vysokej… ale na prvý deň na základnej škole áno. Bolo to niečo úplne nové a do základu pre mňa zmenilo život na dlhých 17 rokov. Peknú praktickú školskú tašku nám už na Vianoce doniesol Ježiško, veci zo zoznamu boli nakúpené (polovicu z nich sme ani nepoužili, lebo naša triedna pani učiteľka nám hneď prvý deň v škole dala úplne iný zoznam vecí :-). Ostávalo len natiahnuť si budík, dostať do vzrušeného synčeka aspoň chabé raňajky, zbehnúť na trh kúpiť symbolický kvietok a mohli sme vyraziť.

Taký bol plán, lenže akosi na tom trhu bol dosť dlhý rad, s ktorým som teda vôbec nepočítala, Maťko skoro nič nezjedol. Zostávalo už len obliecť sa, prekročiť prah nášho bytu pravou nohou a vyraziť na našu prvú cestu do školy. Kvet sme síce doma nezabudli, ale školskú tašku áno, tak som sa s polovice cesty po ňu musela vracať. Teraz mi je to smiešne, ale vtedy som bola na seba statočne nahnevaná… Už večer som ju nachystala ku dverám, aby som ju nezabudla, no ale to by som nemohla byť ja… Ale nakoniec sme úspešne dorazili pred školu, zvítali sa s deťmi zo škôlky a stres odpadol, pani učiteľky vyzerali milé, privítacia ceremónia bola krátka a šlo sa do triedy. Syn si sadol s kamarátom z dvora do lavice a už sa len usmieval, vyzeral šťastne a spokojne a ja som bola rada, že sme to predsa len nejako spoločne zvládli.

O pár dní nastupuje do druhej triedy, ale máme v našom okolí veľa detičiek, čo sa stávajú prváčikmi a ja chcem aj touto cestou im, ako aj všetkým nastávajúcim prváčikom, popriať krásny a nezabudnuteľný vstup do sveta vzdelávania a mamičkám veľa trpezlivosti pri domácich úlohách a radosti zo študijných výsledkov ich ratolestí.