Mať mamu iba pre seba

Môj syn mal niečo vyše dvoch rokov, keď sme mu domov priniesli mladšieho súrodenca. Privykanie na novú situáciu bolo miestami drsné.

Nikdy napríklad nezabudnem na to, ako som kojila bábätko, ležiac s ním na posteli a on nám začal skákať meter od hlavy s vrčiacou motorovou pílou. Aj keď hračkárskou, ale aj tak to bol masaker.

„Veď aj tebe by chvíľu trvalo, keby ti muž priviedol do domu novú ženu,“ prišla kamarátka s paralelou, ktorá mi mala pomôcť vcítiť sa do kože malého žiarlivca. Hoci jej prirovnanie nesedelo celkom ako riť na šerbeľ, uznala som, že to chudák nemá ľahké.

Mama je vždy len jedna jediná

Nešlo len o technickú záležitosť, že z jedného dňa na druhý prestal byť jedináčikom, že stratil výlučnú pozornosť, ktorá sa mu dostávala od každého člena široko ďaleko rozvetvenej rodiny, pretože dovtedy bol iba sám, on jeden jediný.

Zrazu nebol vždy a za každých okolností prioritou, zrazu sa netočilo všetko len okolo jeho „chcem to a ono,“ lebo tu bol aj niekto iný.

Prešiel viacerými fázami, kedy sa najprv nechápavo pýtal, čo robí na mne to bábätko, prečo je s nami, keď si my dvaja ideme ľahnúť spať po obede… až ostal v tej postieľke sám, pretože mama uspávala bábätko a jemu povedala iba, že ho príde pozrieť, či dobre zaspinkal.

Musel sa naučiť veľa vecí zvládnuť sám a bábätkovské obyčaje nechať bábätku.

	Prečítajte si tiež: Listy prvorodeného, Píšem ti, lebo mama sa opustila

Byť stredom maminho vesmíru

Mať mamu iba pre seba, napríklad každý večer pri čítaní rozprávky, nebolo pre neho málo. Práve naopak.

Bol to čas, na ktorý sa tešil asi najviac počas dňa. Vedel, že keď najprv uložím malého bračeka a ten zaspinká, budeme spolu (zase) iba my dvaja. Budeme si čítať a rozprávať sa veľmi, veľmi dlho. Bol na tento moment ochotný čakať, aj sa zatiaľ zahrať (tíško, bez motorovej píly!) sám.

Vždy ma fascinovalo, ako moje dieťa takmer priadlo od radosti, keď som s ním čo len na chvíľu vybehla z domu, zatiaľ čo ocinko strážil malé bábätko. Ako med, natrieť na chleba. Naozaj mu stačilo len toto: mať mamu iba pre seba.

Možné však je aj to, že som to prežívala viac ako on sám… Častokrát som sa prichytila, ako myslím na to, že mám deti iba dve, ako to potom vnímajú mamy, ktoré majú tri, štyri, päť a viac detí? Zamýšľajú sa vôbec nad tým luxusom, mať čas iba pre jedného?

Byť maminým dieťaťom

Ako to už býva, otázky ostali otvorené, nedomyslené, aspoňže sa po čase synove žiarlivostné scénky vytratili z bežného repertoáru dňa.

Žijeme si šťastne, až na tie krásne chvíle súrodeneckej neznášanlivosti, kedy by jeden druhého najradšej utopili v lyžičke vody. Ale inak sa majú radi. Čím ďalej viac sa hrajú spolu, ako každý zvlášť, robíme veci viac menej všetci spolu a tých chvíľok, kedy mám možnosť byť iba s jedným „ako s jedináčikom,“ výrazne odpadlo. Ale už to ani tak neriešim, ako predtým.

Naposledy mi táto myšlienka brnkla na strunu, keď sa nám s mamou vyskytla príležitosť stráviť spolu celý deň. Iba my dve, ja bez detí, ona bez mojich sestier. Role sa vymenili, zrazu som bola ja na chvíľu jediným dieťaťom svojej mamy. Bol to jeden z tých dní, ktoré sa človeku uchovajú a bude si ich nosiť v sebe ako tielko, keď by mu náhle prišla zima.

Byť stredom maminho vesmíru. Zvláštne, že to funguje, či má človek päť alebo tridsať. Že to stále potrebujeme, aspoň raz za čas, len tak mať mamu iba pre seba. Je to vlastne taký malý sviatok pre obidvoch.

(14 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...