Moja práca ma nenapĺňa, ale platí moje účty

Moja práca ma nenapĺňa, ale platí moje účty – žiaľ, počujeme to často… Moja ma baví, ale účty mi nie vždy dokáže zaplatiť. 

Ale či som bola viac šťastná vtedy, keď som žila podľa konvencií, alebo teraz, keď  žijem po svojom?  S odpoveďou ani chvíľu nezaváham. 

Bolo to ťažké rozhodnutie

Aj keď mám menej peňazí, ale pracujem s kým chcem, kedy chcem, nemusím vstávať na budík, stresovať s neprajnými kolegami ani so šéfom. Neprosíkam nikoho pre jeden deň dovolenky, ani nestresujem, že kvôli PN-ke ma možno vyhodia…

Nemusím sa tešiť na víkend len kvôli tomu, že nemusím pracovať, môžem byť s deťmi, oddychovať, kedykoľvek to chcú, alebo chcem ja. Pracujem (skoro) každý deň, oddychujem keď som unavená, a s deťmi a manželom som tiež.

Bolo to ťažké rozhodnutie a je to iný život ako bežne. Keď nemáš fixný deň v mesiaci, kedy ti nabieha výplata, keď nemáš istotu, či budeš mať na účty alebo na jedlo.

Čo bude o rok?

Niekedy som si myslela – že už len rok to potrvá, kým sa budem trápiť, a potom už bude naozaj lepšie. Ale život mi už ukázal, že tento postoj mi nesedí. Lebo možno po roku bude potrebný ďalší rok a potom ďalší… 

A možno za ten rok prídem o zdravie, o sebaúctu, o rodinu, o nervy, o….. . Čo bude o rok? S istotou môžem tvrdiť len to, že budem o rok staršia – ak sa dožijem.

Tak som si povadala NIE  na ďalšie trápenia a očakávania. 

Zmena prišla veľmi rýchlo. Ozajstný životný partner, nové bývanie, nový život. A s ním aj tvrdé skúšky, ktoré ma posilnili/posilňujú. Nemať peniaze, alebo mať menej ako ostatní, dostať sa do prechodných finančných ťažkostí, nie je hanba. Ale plytvať časom a “vydržať” niečo z vlastnej vôle len preto, aby mi finančne bolo lepšie – hmm. 

V mojom okolí ľudia v mojom veku majú “vlastné bývanie”(= hypotéka na krku až do dôchodku), vlastné auto (= na lízing), stabilný príjem (= zamestnanie, čo možno zajtra stratia, alebo práca je pre nich utrpením).

A títo ľudia ma odsudzujú, lebo vraj som nezodpovedná. Tak nech. Aj to je cesta a nikomu v nej nebránim. Stačí ak nechajú mňa ísť tou svojou.

Sama sebe pánom

Poslednú výpoveď som dala zamestnávateľovi pred piatimi rokmi a odvtedy som sama sebe pánom. Netvrdím, že je to prechádzka ružovou záhradou, ale po boku mám manžela, s kým sa navzájom podporujeme, dve úžasné deti, ktorým sa môžem venovať a prácu, ktorá ma baví.

A napriek tomu, že môj účet je hlboko pod nulou, predsa žijem v luxuse – možnosť riadiť svoj život a zadeliť si svoj čas tak, ako chcem a tráviť ho s kým chcem a hlavne byť stále s rodinou – pre mňa práve to znamená ozajstný prepych.

Luxus

Rozhodnutie pred rokmi nebolo ľahké, ale keby som sa vrátila v čase, spravila by som to zas.. A keby som zajtra umrela, bola by som so svojim životom spokojná. Lebo tie podstatné veci – seba, zdravie, rodinu – mám. A v živote robím to, čo ma napĺňa.

Aj keď (zatiaľ) nie vždy to zaplatí moje účty.. 😉

(33 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...