Moje dieťa je úžasné.

Moje dieťa,je úžasnéé…To si určite myslí drvivá väčšina mamičiek..A právom,lebo pre každú mamu,je najkrajšie,najlepšie a najmilšie,vlastné dieťa.Aj,keď niekedy naše ratolesti vystrkujú rožky,neposlúchajú a zásadne robia opak toho,čo od nich vyžadujeme.Ale,keď nás vystískajú,pohladia a usmejú sa,všetko zlé je zabudnuté…

Moje zlato sa volá Ivanko,má tri roky a nekonečné množstvo otázok.A za káždou mojou odpoveďou,následuje ďalšie prečo..Ale musím sa priznať,že moja odpoveď niekedy znie,preto..Jednoducho nedokážem nájsť odpovede..

Neviem ako odpovedať na otázku:“Prečo vy ste dvaja, a ja taký?”Dnes ma malý skúšal,či poznám farby…A za každú správnu odpoveď mi uštedril pusu a hlasné jupííííííí..Čo na tom, že on má vo farbách chaos…je presvedčený,že mamka vie všetko správne. Len škoda,že nesúhlasí, keď mu navrhnem, aby si umyl zuby, poupratoval hračky, alebo išiel papať…Vtedy už nieje presvedčený o správnosti mojích názorov.

Jeho najnovší argument je, že už nevládze.Moje fyzicky vyčerpané trojročné dieťa, nevládze upratovať hračky,a odnášať po sebe tanier do drezu. Nemám naňho prehnané nároky,len chcem aby sa učil aj povinnosti. Aby vedel,že po hre nasleduje aj menej príjemná činnosť.Aj keď ho musím pochváliť,že mi chce pomáhať s riadom. Vypýta si trochu peny a pustí vodu. Tvárim sa ,že je prirodzené,že voda strieka na každú svetovú stranu a na tanieroch ostávajú zvyšky jedla, snaha sa predsa cení,nie?

Ešte zaujímavejšie je, keď mi chce pomáhať zametať podlahu. Nejaká tajná sila ho stále núti stúpať do tej kôpky smetia, ktorá tam je. Teraz si stavia bunker z vankúšov. To je jeho obľúbená činnosť. A potom ma pozve na návštevu. Nanosí tam všetky plyšové hračky,ktoré má. A tak tam sedím s mojím zlatom a s plyšovým medveďom, sobom, dvoma opicami, mackom Pu, a inými bytosťami.A niekedy dostaneme aj kávu. A ja sa tam cítim napodiv velmi príjemne.

Dnes som Ivka sledovala,ako si “čítal” knihu o zvieratách. Boli tam dve “veverke a potkane”.

Ivko je úžasná bytosť,ktorá rozžiari každý náš deň. Hlavne,keď s úsmevom oznámi,že namaľoval nový obrázok.Čo na tom,že na čerstvo vymaľovanú stenu. Vraj nemal čistý papier.Logické. Neviem,či sa hnevať,alebo smiať.A keď mu chcem vysvetliť,že na stenu sa nekreslí, upozorní ma:“Mamka, ale ty si moju tak pekne pokreslila“.

Keď chce ísť von a ja ešte niečo musím urobiť, tak zahlási:“Choď, ale nerob už nič zbytočné”.
Zaujímavé, má ešte len tri roky a už odhalil moju slabú stránku.

Keď sa dívam na svoje dieťa, mám taký neopísatelný pocit.Pocit obrovského šťastia, ktorý sa mieša s obavou, či ho dokážem správne vychovať.A keď povie:“Mamka,tatik,ľúbim Vás najviac na

svete”,myslím, že ideme tou správnou cestou.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(4 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)

Loading...