Muži. Čo od nich vlastne chceme?

Pavlin Peter je neskutočný domased. Každý deň príde domov z roboty a jeho predstava ideálneho večera je kvalitne sa navečerať, vybozkávať deti, prečítať im rozprávku, uložiť ich a potom celý večer pri Búrlivom víne masírovať nohy Pavle a zdielať s ňou romanticky spoločný gauč. S príjemnou „manželskou bodkou“ na záver večera namiesto hymny na záver vysielania.

Je z toho zničená. Snaží sa ho vykopať niekam von z domu, medzi ľudí. Aspoň raz za týždeň keby išiel s kamošmi na pivo, ale on nie. Že on sa cíti dobre doma a nikam sa mu už večer nechce.

Rovnakú predstavu má ale o šťastí a mentálnej pohode svojej manželky. Keď chce Pavla s nami vypadnúť niekam na „babinec,“ nechápavo sa na ňu pozerá, že prečo nechce s ním sedieť doma večer na gauči a pozerať 87. diel čohokoľvek.

Veď im je doma spolu tak dobre. Kam sa to stále od neho hrabe? Čo ho už nemá rada?

Lubka je tiež na nervy. Jej Maroš žije veľmi dynamický menežérsky život, ktorý mu plní diár nielen cez pracovný deň, ale aj po večeroch a viac než sporadicky aj po víkendoch. Chcela by ho niekedy zastaviť, a mať ho na chvíľu len pre seba.

Veď medzi sebou komunikujú najčastejšie len elektronicky, aj to riešia len operatívu okolo školy, detí, ich transporte k jeho či jej rodičom, keď sa na nejakú „biznis párty “ ako oficiálna manželka pridá. 

Gro komunikácie vrámci ich vzťahu prebieha mailom, SMSkami, telefónom, … sem tam sa o ňom dozvie niečo ako 365. priateľka v poradí na jeho facebooku. 

Takto si to nepredstavovala.

Jarkin manžel je pre mňa mimozemšťanom. Príde domov z práce, vyloží nákup z auta, uprace rýchlo kuchyňu, navarí večeru. Minule sa mi podarilo u Jarky  nešťastnou náhodou rozbiť pohár od bieleho vína. Vyskočila som na nohy, v úmysle rýchlo po sebe upratať. Jarka, kde je metla? – „Ja neviem, kde ju má.“  

Igor ju miluje nadovšetko. Dokonca som raz zažila, ako jej zašíval gombík na blúzke, ktorý sa jej náhodou pri obliekaní odtrhol. 

Ale všetko má 2 strany mince. Jarka je jeho majetok. Nepustí ju nikam. Teda – môže ísť kamkoľvek si zmyslí, ale jedine spolu s ním. Keď ju chceme mať na „babinci“, jedinou šancou je sedieť u nich v obyvačke. 

Zdá sa, že má všetko. Jej manžel je  inteligentný, zrelý muž, je citlivý, vnímavý, v podstate „pán dokonalý.“ Keďže jeho firma je už za vodou, nepatrí medzi tých pachtiacich sa menežérikov. Má čas na golf, priateľov, ale hlavne na rodinu. Kedykoľvek má pocit, že s ňou chce byť, alebo kedykoľvek to rodina potrebuje. Je to prototyp slobodného človeka. 

Lena sa cíti byť priškrtená. Vlastníctvom. Všetko, čo má, patrí jemu. Bral si ju ako vysokoškoláčku, nestihla si budovať žiadnu „svoju kariéru“, nestihla mať žiadne vlastné „hmotné statky“. Cíti sa ako nesvojprávna.

Dom v ktorom žije, džíp na ktorom jazdí, bezodná kreditka ktorú prevetráva , malá firma, ktorú si sama rozbieha . Všetko financuje on. „Bez neho by som si ani neprdla“ – hlesne skleslo pri treťom pohári Chilského vína na našom poslednom babinci.

Napriek tomu, že podľa nás má všetko, Lena sa cíti byť nikým sama pred sebou.

Každá máme doma v obývačke, spálni, či kuchyni iný príbeh. Presne takého  „pána dokonalého“, akého sme si vybrali. Čo od nich vlastne chceme?