Nemocnice. O peniazoch, či o ľuďoch?

Dostalo sa nám tento rok tej „radosti“, že sme dvakrát skončili v nemocnici s deťmi: prvýkrát so štvorročným, s ktorým som ostala aj ja, druhý raz sa do špitála nepredvídane dostala naša dcéra, tá tam bola bez nás. Nemocnice boli rôzne – jedna v našom meste, druhá v hlavnom, s prívlastkom detská.

Sme už aj s dcérou pár dní doma, ale vo mne všetky tie zážitky a hlavne nelogickosti tak doznievajú, že mi nedá – o to viac, že moja sestra je lekárka, internistka a mnohé z týchto situácií s ňou preberám. Ide ju od jedu roztrhnúť nad prístupom mnohých jej kolegov…
Suma sumárum, čo som si všimla ja a čo mi prekážalo:

Anonymita personálu

Podľa práv pacientov – a to aj detských – má pacient právo vedieť meno lekára a sestier. Ani v jednej nemocnici sa nám nik nepredstavil. So synom som to riešila tak, že som  lúštila identitu dotyčného zdravoťáka len zo zdravotného záznamu, pri dcére to bolo komplikovanejšie. Neviem, prečo by mal byť problém sa nielen predstaviť, ale aj mať visačku s menom: je to ich práca rovnako, ako tá moja a ja sa pod tú svoju podpísať musím. Nakoniec, každá práca s ľuďmi si vyžaduje dôveryhodné prostredie, ktoré sa podľa mňa začína tým, že viem, s kým mám tú česť.

Čo kedy?

Tak ako aj pri pôrode, aj tu, pri náhlom hospitalizovaní so synom to bolo o tom istom: kým sme sa vôbec dostali na oddelenie, prešli sme cca 30-40 min tortúrou spisovania kadejakých dôležitých informácií, pomaly aj z tretieho pokolenia pred nami. Lajstro nemalo konca a bolo mi jedno, že je v PC.  Keď prídete pred 23.00 do nemocnice s dieťaťom vo vysokých horúčkach, s kŕčami v brušku a so záchvatmi kašľa, tak je fakt vhodný okamih na papierovanie.  Nechcem si ani predstaviť, ako to vyzerá, keď je stav podstatne kritickejší…

Rovnaká uniforma neznamená rovnaký prístup

V oboch nemocniciach boli sestričky a „sestričky“. Ako málo stačí na to, aby človek zistil, akú motiváciu k práci človek stojaci pred ním má. Taký detail: meranie ranných teplôt. Všade sa merajú skoro ráno, však ok.

Ale: po prebdenej uchrčanej noci, keď nad ránom konečne zaspí moje dieťa a ja ako na ihlách tiež, príde sestra, zasvieti všetky svetlá a nahlas zahlási: Ideme odmerať teplotu! Tú druhú noc som fakt, že môjmu synovi merali teplotu, zistila len vďaka tomu, že som našla záznam v tabuľke na synovej posteli. Spala som vedľa neho, držala ho za ruku, takže by som sa na taký rámus, ako bol predtým, isto zobudila. Vysvetlenie prišlo za chvíľu: tá istá sestrička nám doniesla ešte lieky. Ten prístup bol neuveriteľným pohladením oproti tomu, čo sme zažili predtým.

Chápem, že každá sestra má svoju povahu a svoj štýl práce, ale ich úlohou nie je obrať pacienta o spánok… hlavne, ak sa to teraz vďaka digitálnym dotykovým teplomerom dá úplne inak…

Detto pri dcére: po vážnej havárii pomaly pomaly podľa nariadení ani nemohla viac, ako dýchať, jesť, piť a spať. Za celý týždeň ju však nemal kto osprchovať… čo pri 12-ročnej kočke v puberte nie je nič moc. V čase našich návštev pri malinkatých rozmeroch izby to vôbec nešlo. Zas tu fungoval princíp: čo nemusíme, neurobíme. Dcéra sa hanbila opýtať, či ju niekto môže osprchovať, ale to fakt nikomu nedošlo?

Informácie ako ryžovanie zlata

Dostať sa niekedy k informáciám je neuveriteľný dril. Napríklad o tom, kedy príde ošetrujúci či službokonajúci lekár. Moja predstava by bola, že sestrička mi urobí takú láskavosť, že lekárovi zavolá, opýta sa, kedy je voľný, príde mi to povedať a navyše ma tak poteší, že mi ho dovedie na izbu, akonáhle bude k dispozícii – lebo sa s ním potrebujem rozprávať. Miesto toho som stála ako špiceľ vo dverách našej izby a čakala, kedy lekárka príde…
S dcérou to bolo ešte zaujímavejšie: pri prepúšťaní dostal manžel správu do ruky a len vďaka jeho intuícii sme dostali na doužívanie aj lieky, ktoré tam brala. Lenže on správu nečítal, našťastie, ja som zvedavá a tak som si to vybrala a poštudovala. A chcela som ešte k tomu niečo vedieť. Našťastie, zrejme vrchná sestra šla okolo a pochopila, že mi niečo nesedí – tak nám kadečo vysvetlila, čo sme potrebovali. Aj tak sme však nepochopili, prečo sestričky po celý týždeň neboli schopné informovať 12-ročnú babu o skutočných dôvodoch, prečo nemôže čítať, pozerať TV, pracovať s notebookom a jesť čokoládu. Toto nám nevedela vysvetliť ani ich šéfka…

Čí čas?

Ďalšia vec, ktorá nemá logiku. Z hľadiska pacienta asi chcete, aby všetky vyšetrenia boli hotové čím skôr, o to viac, ak sú vyšetrovacie miesta vedľa seba. No, nie vždy to tak platí. Dcéru jeden deň odviezli na RTG (asi 50 m z oddelenia), ale CT potrebné k ďalším vyšetreniam už „nestihli“ – bolo až o 10 m ďalej a urobiť aj toto im trvalo  viac, ako 24 hodín. Prečo, netuším…  (To by sme sa zas museli vrátiť do odseku informácie pacientom, že?) Detto následné neurochirugické konzílium. (Čo si má pod tým  obyčajný človek predstaviť? Ja som myslela na plénum neurochirgov, ktorí zvážia, v akom stave je naša dcéra). Bolo povedané, že možno príde ešte po CT onen odborník, aby urobil to konzílium a pripravil prepúšťaciu správu.  Na druhý deň, keď som takmer po ďalších 24 hodinách prišla dcéru prevziať z nemocnice, ešte žiadne konzílium nebolo. Nebyť mojej urgencie u zdravotnej sestry, ktorej som vysvetlila, že nemôžeme visieť na špagátku, sa to zrazu pohlo. Kým som sa vybavila v nemocnici iné veci, prišiel doktor a celé „konzílium“ podľa dcéry trvalo päť minút aj s napísaním správy. Hm.

O čom to teda je?

Plakať nad nedostatkom financií v zdravotníctve  a zvaľovať všetky problémy v nemocniciach iba na peňeži je lacná výhovorka.  Pretože drvivá väčšina z toho, čo mi prekážalo v nemocniciach, je o ľudskom prístupe, o tom, že aj správanie lieči, aj pacient má svoju dôstojnosť a potrebuje cítiť skutočný záujem o to, aby mu bolo – keď už tam musí byť – v nemocnici tak dobre, ako sa len dá.
Toto sa ničím zaplatiť nedá – a je jedno, aký plat bude sestra či lekár mať. To je o vnútri ľudí, ktorí v zdravotníctve robia a o poslaní liečiť. A aj keď poznám aj láskavých, trpezlivých, ochotných a empatických lekárov a sestry, je ich žalostne málo. Mám právo sa teda opýtať: kedy sa to u nás otočí?