ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
Zo životaVaše príbehy

Nemocnice. O peniazoch, či o ľuďoch?

 Mária Kohutiarová   05.05.2011   5

Dostalo sa nám tento rok tej „radosti“, že sme dvakrát skončili v nemocnici s deťmi: prvýkrát so štvorročným, s ktorým som ostala aj ja, druhý raz sa do špitála nepredvídane dostala naša dcéra, tá tam bola bez nás. Nemocnice boli rôzne – jedna v našom meste, druhá v hlavnom, s prívlastkom detská.


Sme už aj s dcérou pár dní doma, ale vo mne všetky tie zážitky a hlavne nelogickosti tak doznievajú, že mi nedá – o to viac, že moja sestra je lekárka, internistka a mnohé z týchto situácií s ňou preberám. Ide ju od jedu roztrhnúť nad prístupom mnohých jej kolegov...
Suma sumárum, čo som si všimla ja a čo mi prekážalo:

Anonymita personálu

Podľa práv pacientov – a to aj detských – má pacient právo vedieť meno lekára a sestier. Ani v jednej nemocnici sa nám nik nepredstavil. So synom som to riešila tak, že som  lúštila identitu dotyčného zdravoťáka len zo zdravotného záznamu, pri dcére to bolo komplikovanejšie. Neviem, prečo by mal byť problém sa nielen predstaviť, ale aj mať visačku s menom: je to ich práca rovnako, ako tá moja a ja sa pod tú svoju podpísať musím. Nakoniec, každá práca s ľuďmi si vyžaduje dôveryhodné prostredie, ktoré sa podľa mňa začína tým, že viem, s kým mám tú česť.

Čo kedy?

Tak ako aj pri pôrode, aj tu, pri náhlom hospitalizovaní so synom to bolo o tom istom: kým sme sa vôbec dostali na oddelenie, prešli sme cca 30-40 min tortúrou spisovania kadejakých dôležitých informácií, pomaly aj z tretieho pokolenia pred nami. Lajstro nemalo konca a bolo mi jedno, že je v PC.  Keď prídete pred 23.00 do nemocnice s dieťaťom vo vysokých horúčkach, s kŕčami v brušku a so záchvatmi kašľa, tak je fakt vhodný okamih na papierovanie.  Nechcem si ani predstaviť, ako to vyzerá, keď je stav podstatne kritickejší...

Rovnaká uniforma neznamená rovnaký prístup

V oboch nemocniciach boli sestričky a „sestričky“. Ako málo stačí na to, aby človek zistil, akú motiváciu k práci človek stojaci pred ním má. Taký detail: meranie ranných teplôt. Všade sa merajú skoro ráno, však ok.

Ale: po prebdenej uchrčanej noci, keď nad ránom konečne zaspí moje dieťa a ja ako na ihlách tiež, príde sestra, zasvieti všetky svetlá a nahlas zahlási: Ideme odmerať teplotu! Tú druhú noc som fakt, že môjmu synovi merali teplotu, zistila len vďaka tomu, že som našla záznam v tabuľke na synovej posteli. Spala som vedľa neho, držala ho za ruku, takže by som sa na taký rámus, ako bol predtým, isto zobudila. Vysvetlenie prišlo za chvíľu: tá istá sestrička nám doniesla ešte lieky. Ten prístup bol neuveriteľným pohladením oproti tomu, čo sme zažili predtým.

Chápem, že každá sestra má svoju povahu a svoj štýl práce, ale ich úlohou nie je obrať pacienta o spánok... hlavne, ak sa to teraz vďaka digitálnym dotykovým teplomerom dá úplne inak...

Detto pri dcére: po vážnej havárii pomaly pomaly podľa nariadení ani nemohla viac, ako dýchať, jesť, piť a spať. Za celý týždeň ju však nemal kto osprchovať... čo pri 12-ročnej kočke v puberte nie je nič moc. V čase našich návštev pri malinkatých rozmeroch izby to vôbec nešlo. Zas tu fungoval princíp: čo nemusíme, neurobíme. Dcéra sa hanbila opýtať, či ju niekto môže osprchovať, ale to fakt nikomu nedošlo?

Informácie ako ryžovanie zlata

Dostať sa niekedy k informáciám je neuveriteľný dril. Napríklad o tom, kedy príde ošetrujúci či službokonajúci lekár. Moja predstava by bola, že sestrička mi urobí takú láskavosť, že lekárovi zavolá, opýta sa, kedy je voľný, príde mi to povedať a navyše ma tak poteší, že mi ho dovedie na izbu, akonáhle bude k dispozícii – lebo sa s ním potrebujem rozprávať. Miesto toho som stála ako špiceľ vo dverách našej izby a čakala, kedy lekárka príde...
S dcérou to bolo ešte zaujímavejšie: pri prepúšťaní dostal manžel správu do ruky a len vďaka jeho intuícii sme dostali na doužívanie aj lieky, ktoré tam brala. Lenže on správu nečítal, našťastie, ja som zvedavá a tak som si to vybrala a poštudovala. A chcela som ešte k tomu niečo vedieť. Našťastie, zrejme vrchná sestra šla okolo a pochopila, že mi niečo nesedí – tak nám kadečo vysvetlila, čo sme potrebovali. Aj tak sme však nepochopili, prečo sestričky po celý týždeň neboli schopné informovať 12-ročnú babu o skutočných dôvodoch, prečo nemôže čítať, pozerať TV, pracovať s notebookom a jesť čokoládu. Toto nám nevedela vysvetliť ani ich šéfka...

Čí čas?

Ďalšia vec, ktorá nemá logiku. Z hľadiska pacienta asi chcete, aby všetky vyšetrenia boli hotové čím skôr, o to viac, ak sú vyšetrovacie miesta vedľa seba. No, nie vždy to tak platí. Dcéru jeden deň odviezli na RTG (asi 50 m z oddelenia), ale CT potrebné k ďalším vyšetreniam už „nestihli“ – bolo až o 10 m ďalej a urobiť aj toto im trvalo  viac, ako 24 hodín. Prečo, netuším...  (To by sme sa zas museli vrátiť do odseku informácie pacientom, že?) Detto následné neurochirugické konzílium. (Čo si má pod tým  obyčajný človek predstaviť? Ja som myslela na plénum neurochirgov, ktorí zvážia, v akom stave je naša dcéra). Bolo povedané, že možno príde ešte po CT onen odborník, aby urobil to konzílium a pripravil prepúšťaciu správu.  Na druhý deň, keď som takmer po ďalších 24 hodinách prišla dcéru prevziať z nemocnice, ešte žiadne konzílium nebolo. Nebyť mojej urgencie u zdravotnej sestry, ktorej som vysvetlila, že nemôžeme visieť na špagátku, sa to zrazu pohlo. Kým som sa vybavila v nemocnici iné veci, prišiel doktor a celé „konzílium“ podľa dcéry trvalo päť minút aj s napísaním správy. Hm.

O čom to teda je?

Plakať nad nedostatkom financií v zdravotníctve  a zvaľovať všetky problémy v nemocniciach iba na peňeži je lacná výhovorka.  Pretože drvivá väčšina z toho, čo mi prekážalo v nemocniciach, je o ľudskom prístupe, o tom, že aj správanie lieči, aj pacient má svoju dôstojnosť a potrebuje cítiť skutočný záujem o to, aby mu bolo – keď už tam musí byť – v nemocnici tak dobre, ako sa len dá.
Toto sa ničím zaplatiť nedá – a je jedno, aký plat bude sestra či lekár mať. To je o vnútri ľudí, ktorí v zdravotníctve robia a o poslaní liečiť. A aj keď poznám aj láskavých, trpezlivých, ochotných a empatických lekárov a sestry, je ich žalostne málo. Mám právo sa teda opýtať: kedy sa to u nás otočí?
 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.8 z 5. Celkom 15 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Mária Kohutiarová

Stále predovšetkým manželka, 7x mama, človek pre druhých. Chcem aj prostredníctvom riadkov priniesť presvedčenie, že svet je úžasné miesto a mať deti a rodinu je to najlepšie, čo nám mohlo byť dané.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Katarina napísané 06.05.2011 13:49

No co sa tyka toho sci-fi, teda oteckov hospitalizovanych s dietatkom... manzel bol hospitalizovany s 2,5 rocnou dcerkou na infekcnom, ja som mala doma male babo, ktore som kojila. Dovolili mu to len preto, ze odmietol odist a nechat dcerku samu. Vraj, ked bude potrebna postel, na ktorej spal, musi ju uvolnit. Manzel im povedal, ze aj keby sedel celu noc na stolicke, tak tam dcerku samu nenecha... Takze nemali inu moznost, len mu to umoznit. Muslim, ze casto je to v nasom zdravotnictve takto: co si clovek nevydupe, to nema. Potom, ked od lekarov chcel potvrdenie do prace, ze bol s dcerkou v nemocnici, povedali mu, ze mu ziadne potvrdenie dat nemozu, lebo citujem: "jeho pritomnost tam nebola nevyhnutna" - dcerka mala 2,5 roka !!! Ja ked som bola s dietatkom hospitalizovana, videla som 7 rocneho chlapceka, co tam bol bez rodicov, a ten cely den nonstop plakal. Neviem, co by to urobilo s dusickou ani nie trojrocneho dietatka. A to bolo v nemocnici v Kosiciach, kde uz clovek caka trochu iny pristup ako v nejakej okresnej nemocnici.

Dalsia vec, ktora je podla mna chora, je ze od oteckov pytaju peniaze za to, ze mozu byt pri porode svojho vlastneho dietatka. Ale to je uz na inu debatu.

Vivat Kofein napísané 06.05.2011 14:15

Moja priatelka bola v nemocnici s dietatom, ktoreho kojila, a spala na vlastnej karimatke na zemi:(

pavucatko napísané 06.05.2011 08:11

Váš komentár

 

Pani Kohutiarová, napísali Ste mi z duše. Ďakujem.

Presne tak, situáciu v zdravotníctve vidím aj ja a veľa mojich priateľov a známych, ktorí majú podobné skúsenosti v rôznych mestách.

Kozičnik, točí sa to pomalinky stále? A kde?

V Bratislave, možno na niektorých oddeleniach. Avšak ako vidno z článku, ani tam to nie je veľmi časté. Ale v Bratislave Slovensko nekončí.

Problém s peniazmi sa tak skoro nevyrieši, horší je problém vzťahov pacient -lekár, pacient -sestra.

Naozaj by aj vzťahy boli lepšie s vyšším platom? Som presvedčená, že nie.

Je to len o ľuďoch, o ich zodpovednosti, prístupe k práci, k sebe navzájom.

kozicnik napísané 06.05.2011 17:55

pavucatko, s tym, ze sa to pomalicky toci, som myslela predovsetkym to "pomalicky". Rozdiel si clovek vsimne len po rokoch. A asi to beriem pozitivne hlavne preto, lebo som po hororovych zazitkoch z minulosti teraz v nemocnici pripravena na najhorsie...

kozicnik napísané 05.05.2011 16:41

Pytas sa, kedy sa to otoci. Mne sa zda, ze sa to pomalinky toci stale, ked porovnam moje hospitalizacie s detmi spred 12 rokov, 8 rokov, 6 rokov a spred tyzdna, vidim tam zmeny k lepsiemu.

Napriklad uz dovolia byt matkam spolu s detmi, a to priamo spolu na izbe, a to aj mamkam, co uz nekoja. Predtym nevidana vec.

Dokonca som videla oteckov hospitalizovanych s detmi. Ciste sci-fi.

Za detmi chodili babkoherci, zabavaci s cervenymi nosmi a gitarami, venovali sa im vyhradene tety. Ked si spomeniem na "hernu" s prasivym hnusnym kobercom a niekolkymi obdratymi plysakmi z minulosti, je to nebe a dudy.

A hoci to moze hospitalizovanym mamickam pripadat inac, vidim aj posun v respekte voci mne ako rodicovi - aj ked mozno je to zmenou mojho veku a vystupovania za tie rokysmile

 

Vybavenie izieb zostava rovnake, len na posteliach a stenach je o par vrstiev farby viac.

 

Co by sa ale mohlo zlepsit, je pristup k informaciam. Je bezne, ze sa clovek dostava k informaciam zlozito, cez niekolko telefonatov, a este aj tak dostava protirecive alebo nekompletne informacie.

A pokial nejde pacientovi o zivot, casto sa na neho "zabuda", v zmysle ze sa nechava zbytocne dlho cakat, alebo ze si ho nikto z personalu aj viac dni nevsima. Co je pochopitelne, ale neprijemne pre pacienta, a navyse, aky ma zmysel hospitalizacia, ked sa s pacientom nic nerobi? Niekedy by stacilo poslat pacienta domov a volat ho pravidelne na kontroly.

 

A to s RTG a CT robenymi 24 hodin po sebe, nebude to kvoli poistovni? Poistovne niekedy nepreplacaju dve taketo vysetrenia v jeden den. Logiku to nema, ale lekari to musia dodrzovat.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Katarina napísané 06.05.2011 13:49

No co sa tyka toho sci-fi, teda oteckov hospitalizovanych s dietatkom... manzel bol hospitalizovany s 2,5 rocnou dcerkou na infekcnom, ja som mala doma male babo, ktore som kojila. Dovolili mu to len preto, ze odmietol odist a nechat dcerku samu. Vraj, ked bude potrebna postel, na ktorej spal, musi ju uvolnit. Manzel im povedal, ze aj keby sedel celu noc na stolicke, tak tam dcerku samu nenecha... Takze nemali inu moznost, len mu to umoznit. Muslim, ze casto je to v nasom zdravotnictve takto: co si clovek nevydupe, to nema. Potom, ked od lekarov chcel potvrdenie do prace, ze bol s dcerkou v nemocnici, povedali mu, ze mu ziadne potvrdenie dat nemozu, lebo citujem: "jeho pritomnost tam nebola nevyhnutna" - dcerka mala 2,5 roka !!! Ja ked som bola s dietatkom hospitalizovana, videla som 7 rocneho chlapceka, co tam bol bez rodicov, a ten cely den nonstop plakal. Neviem, co by to urobilo s dusickou ani nie trojrocneho dietatka. A to bolo v nemocnici v Kosiciach, kde uz clovek caka trochu iny pristup ako v nejakej okresnej nemocnici.

Dalsia vec, ktora je podla mna chora, je ze od oteckov pytaju peniaze za to, ze mozu byt pri porode svojho vlastneho dietatka. Ale to je uz na inu debatu.

Vivat Kofein napísané 06.05.2011 14:15

Moja priatelka bola v nemocnici s dietatom, ktoreho kojila, a spala na vlastnej karimatke na zemi:(

pavucatko napísané 06.05.2011 08:11

Váš komentár

 

Pani Kohutiarová, napísali Ste mi z duše. Ďakujem.

Presne tak, situáciu v zdravotníctve vidím aj ja a veľa mojich priateľov a známych, ktorí majú podobné skúsenosti v rôznych mestách.

Kozičnik, točí sa to pomalinky stále? A kde?

V Bratislave, možno na niektorých oddeleniach. Avšak ako vidno z článku, ani tam to nie je veľmi časté. Ale v Bratislave Slovensko nekončí.

Problém s peniazmi sa tak skoro nevyrieši, horší je problém vzťahov pacient -lekár, pacient -sestra.

Naozaj by aj vzťahy boli lepšie s vyšším platom? Som presvedčená, že nie.

Je to len o ľuďoch, o ich zodpovednosti, prístupe k práci, k sebe navzájom.

kozicnik napísané 06.05.2011 17:55

pavucatko, s tym, ze sa to pomalicky toci, som myslela predovsetkym to "pomalicky". Rozdiel si clovek vsimne len po rokoch. A asi to beriem pozitivne hlavne preto, lebo som po hororovych zazitkoch z minulosti teraz v nemocnici pripravena na najhorsie...

kozicnik napísané 05.05.2011 16:41

Pytas sa, kedy sa to otoci. Mne sa zda, ze sa to pomalinky toci stale, ked porovnam moje hospitalizacie s detmi spred 12 rokov, 8 rokov, 6 rokov a spred tyzdna, vidim tam zmeny k lepsiemu.

Napriklad uz dovolia byt matkam spolu s detmi, a to priamo spolu na izbe, a to aj mamkam, co uz nekoja. Predtym nevidana vec.

Dokonca som videla oteckov hospitalizovanych s detmi. Ciste sci-fi.

Za detmi chodili babkoherci, zabavaci s cervenymi nosmi a gitarami, venovali sa im vyhradene tety. Ked si spomeniem na "hernu" s prasivym hnusnym kobercom a niekolkymi obdratymi plysakmi z minulosti, je to nebe a dudy.

A hoci to moze hospitalizovanym mamickam pripadat inac, vidim aj posun v respekte voci mne ako rodicovi - aj ked mozno je to zmenou mojho veku a vystupovania za tie rokysmile

 

Vybavenie izieb zostava rovnake, len na posteliach a stenach je o par vrstiev farby viac.

 

Co by sa ale mohlo zlepsit, je pristup k informaciam. Je bezne, ze sa clovek dostava k informaciam zlozito, cez niekolko telefonatov, a este aj tak dostava protirecive alebo nekompletne informacie.

A pokial nejde pacientovi o zivot, casto sa na neho "zabuda", v zmysle ze sa nechava zbytocne dlho cakat, alebo ze si ho nikto z personalu aj viac dni nevsima. Co je pochopitelne, ale neprijemne pre pacienta, a navyse, aky ma zmysel hospitalizacia, ked sa s pacientom nic nerobi? Niekedy by stacilo poslat pacienta domov a volat ho pravidelne na kontroly.

 

A to s RTG a CT robenymi 24 hodin po sebe, nebude to kvoli poistovni? Poistovne niekedy nepreplacaju dve taketo vysetrenia v jeden den. Logiku to nema, ale lekari to musia dodrzovat.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised