Pol piatej ráno. Vedľa mojej postele sa odrazu zhmotní maličká postava, celou svojou váhou sa mi baculatými rukami oprie o vlasy /au, au,…/.
Otvorím oči, a z desaťcentimetrovej vzdialenosti vidím jeho úsmev, oči vyspaté, veľké ako dva taniere a šepká…
„Maminka, ja som hladný.“
„Ešte chvíľu, zlatko.“
„Dobre, ale, mami?“
„Hmm…“
„Ja som naozaj STRAŠNE hladný!“
(bože, to neexistuje nejaká listina rodičovských práv na ochranu nás bezbranných rodičov?!)
Nič sa nedá robiť, prilepím mu pusu na čelo a šup do kuchyne.
Sedí strapatý a nádherný v zvieratkovej pyžame a ja ho v tejto chvíli milujem tak, až ma to bolí.
Skúmavo sa na mňa díva a ozve sa:
“Mami? Ty si ako tá Snehulienka.“
Moje srdce od radosti skáče a celá roznežnená sa otáčam od sporáka.
„Taká krásna, zlatko?“
„Niééé, taká bledá, mami.“
Veď je pol piatej ráno.
Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

ďakujem
ďakujem
Zlatucke, take dost kratucke, peknucky jazyk, obsahuje to vtipne hlasky; mohla by to byt celkom dobra uputavka na nieco dlhsie:-)
Aj ja suhlasim, krasne a pravdive.
Tak toto je podľa mňa najlepší fejtón.
Krásne a pravdivé 🙂
Toto bolo milunké.
To bolo krásne a romantické, krátke, ale podstatu vystihujúce.
Hneď mám aj ja jasnejšie ránko. Držím palce