Noc hrôzy a náš statočný tata

Niečo nado mnou trepoce. Zobudím sa. A vidím, ako nám niečo lieta v izbe. Strašne rýchlo. Dookola. Mám strašný strach sa čo i len pohnúť. Budím manžela. Ten ma hneď „ukludňuje“: To je netopier. Srdce mi búši ešte rýchlejšie. Asi mi vyskočí z hrude. Manžel zažne svetlo, aby sa náš nočný návštevník upokojil (lebo vraj za svetla sa nevie orientovať) a ja evakuujem naše dve dievčatá. Najprv tú mladšiu, potom staršiu. Spia ako anjelici, nič netušia. Chvalabohu.

Manžel sa zatiaľ vyzbrojil metlou, hodil na seba deku a chystal sa na lov. Vyzerá fakt ako skutočné strašidlo. Parádna nočná scenéria. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Ale rýchlo naspäť do reality. „Najjednoduchšie by bolo otvoriť okno,“ hovorím, ale naše prepadové komando sa usadilo na záclone. No manžel sa nedá zahanbiť a okno otvára. Chudák netopier je celý dezorientovaný, padá za radiátor a následne si odpochoduje pod písací stôl. Manžel rýchlo otvorí okno dokorán, zhasína svetlo a čakáme, či vyletí. Medzitým sa budí mladšia dcérka, dožaduje sa svojej dávky mliečka. Tak sa usadím, a ešte celá rozklepaná vyťahujem prsník a prikladám dcérku. Zrazu počujeme buchot. Manžel vbehne do spálne, rozsvieti a o chvíľu už počujem: „To je somár! On vletel do toho koša s hračkami! Z toho nevylezie. To je fakt somár!“ Mozog pracuje na plné obrátky. Rozmýšľame, čo ďalej. „Keby sme mali nejakú sieťku, možno by si ho chytil, nie?“ pýtam sa drahého. A môj drahý neváha. Vlezie do dcérkinho stanu a slávnostne vyťahuje hračkársku sieťku na motýle. Naberá odvahu a šikovne vyberá netopiera z koša. Ten je však taký vrtký, že hneď zo sieťky uniká a mieri si to rovno do postieľky našej najmladšej. „Sviňa jedna!“, zašomrem. Manžel opäť zhasína svetlo a s nádejou čakáme.

Ale nič. „Musím mu trochu pomôcť“, neváha muž činu, zoberie metlu a trochu doňho štuchne. Netopier sa „zobudí“, sadne si pre istotu ešte na môj vankúš a potom konečne odlieta – po hodine.

Opäť zažíname svetlo a ja hneď neváham. Vyhadzujem vankúše do práčky, kôš s hračkami premiestňujem do vane a až keď je všetko umyté, dávame dcérky naspäť do ich postielok. Nakoniec si ľahneme aj my dvaja. Manžel už o chvíľu odfukuje, avšak mne nával adrenalínu nedovolí hneď zaspať. Tak sa ešte trošku viac pritúlim k svojmu hrdinovi a o chvíľu spí už celý dom.