Nočník

Naša 18-mesačná dcéra miluje hudbu. Miluje pesničky, miluje tanec.

Máme doma už asi 6 CD s pesničkami pre deti a pravdu povediac nič iné sa u nás ani nemôže počúvať. S manželom nemáme ani potuchy o najnovších moderných hitoch v dnešných hitparádach, ale pesničky ako „Čerešničky, čerešničky, čerešne …“, „Kolo, kolo mlynské…“ či „Oli, oli, Janko …“ si spievame aj o 2.00 hodine ráno.

Asi pred 3 mesiacmi sme začali s manželom riešiť tému nočník. Babky aj tak už pol roka naliehali, aby sme si ho už konečne zakúpili a začali dieťa pripravovať na ďalšiu veľkú zmenu v jeho bezstarostnom živote.

Vec nevídaná, žijeme v modernej dobe 21. storočia a v obrovskej ponuke nočníkov je aj spievajúci nočník. Povedala som si, že by bolo učenie na spievajúci nočník určite jednoduchšie a rýchlejšie a zábavnejšie. Trošku naivne som si predstavovala, že sa dcérka naučí cikať do nočníka takmer zo dňa na deň,… veď jej predsa bude spievať!

Nočník sme kúpili

A hneď v ten deň aj odskúšali. Naliali sme doň vodu a hral. Nenásilnú príjemnú melódiu.

Asi týždeň sme sa s manželom striedali a pred dcérou sadali na nočník a predstierali „cik“ a „kak“, poza chrbát nalievali vodu a keď začal kamarát nočník hrať, spievali sme a tlieskali a dcéra sa tvárila stále nechápavo. Proste na nočníku nechcela sedieť ani sekundu.

Nevzdávali sme sa a učenie sme trénovali poctivo aj ďalší týždeň. Prinieslo to síce ovocie, ale veľmi nezrelé. Ráno dcérka na nočníku posedela, museli jej samozrejme hrať do uška jej obľúbené melódie z CD, ale vycikala sa doň málokedy. Lepšie povedané čírou náhodou!

Jeden letný večer sme šli s manželom do postele ako obvykle, okolo 23.00. Dcérka sladko spala – zatiaľ – okolo polnoci sa zvykla ešte budiť. Dlho som nemohla zaspať, ale nakoniec sa mi to podarilo. Asi po hodine som bola hore…

Nie, dcérka ma nezobudila, ale nejaká podivná melódia. Najprv som si myslela, že sa mi to sníva, ale tak dlho? Hralo to hrozne prenikavo a ako som sa pomaly prebúdzala, bolo to čoraz silnejšie. Manžel a dcérka spali. Vyskočila som z postele a bežala do kuchyne stále netušiac, čo to preboha o 1.34 hod. huláka. Skontrolovala som mobily, tie boli v kľude. Behala som rozospatá po celom byte, bezradná som vbehla naspäť do spálne, že zobudím manžela. Bol už hore a popod fúzy mi zašepkal: „v kúpeľni“.

Až v tom momente mi svitlo – kamarát nočník!

Z kamaráta sa v sekunde stal nepriateľ číslo jeden. Uterákom som sa snažila vysušiť úplne suchý nočník, ale nepomáhalo, stále hral. Hral a hral a vlastne už nehral, škriekal, hulákal a nechcel prestať. Bežím teda do spálne, nech ten hlúpy nočník manžel rozmláti… to sa už dcérka budila v postieľke s plačom.

Vzala som si ju k sebe do postele, manžel nejakým zázračným činom nočník umlčal a my sme takmer hneď zaspali.

Ráno sme analyzovali, prečo si nočník zmyslel, že v noci o pol druhej je pocikaný a musí teda vyspevovať. Po dvojtýždňovom používaní mal úplne zhrdzavený a zjavne aj vlhký „spievajúci systém“…

Manžel bol veľmi šetrný. Nočník nerozmlátil, len vybral baterku a tak je dnes opäť kamoš a dcérka si naň sama krásne sadne a vyciká sa. Ani jej nevadí, že má spievajúci nočník drobnú chybičku krásy – nespieva.

 Tento článok súťažil v projekte Fejtón Rodinka.sk 2007