O Simonke, ktorá sa naplánovala sama

Sme klasická rodinka, JA – mama, Tato a malá nezbednica, 15 mesačná Simonka,

ktorá sa naplánovala sama a my rodičia sme o ničom netušili. A keď sme tušiť

začali, tak sme sa museli pustiť do plánovania svadby. Pri tom všetkom sme

zabudli naplánovať jednu dôležitú vec, hypotéku na vlastné bývanie. Keď sme

sa spamätali, bolo už neskoro, pretože človeku s brušiskom akoby zjedol tri

melóny na posedenie úver nikto nedá. Tak sme skončili u mojich rodičov.

Už len to naše „spolunažívanie“ by bolo na napísanie románu, ale do toho sa

radšej nedám, čo ak by to niekto čítal… Veď to iste poznáte aj vy ostatní,

ktorí máte podobné bývanie. A tí, čo takto nebývate, si možno pomyslíte, že

my maminky, to máme o to ľahšie, keď máme babku s dedkom pri sebe, že

postrážia, pomôžu, navaria, poradia. Ale v skutočnosti to takto nie je vždy.

Môžem sama za seba povedať, že ani jedni starí rodičia neboli ešte s

našou dcérkou nikde a nikdy osamote. Mne to však ale neprekáža, mám čo robiť

so sebou ak ju mám opustiť len počas preventívnej prehliadky u zubára. Čo

už, rodičovská so mnou máva, ale poriadne.

Teraz sa práve s mojím drobcom zotavujeme z tatinkovej dovolenky. Po piatich

dňoch doma sa musel vrátiť do práce a ja teraz neviem, čo si s tým mojím

klbkom energie počať. Predvčerom sa ešte len zobudila, už hnala maminku pre

bicykel, pretože ona ide „gom papa buu“ (v preklade ide sa bicyklom pozrieť

na kravičky na družstvo). Tak som musela chtiac-nechtiac nasadnúť a

bicyklovať do umorenia tela. A aby sme sa náhodou cestou nenudili, tak nám

po ceste, asi tak kilometer, dva od domova, odpadol pedál. Vtedy nadišiel

čas, aby som naplno prejavila moju kreatívnu stránku a dokázala, že vo mne

ešte niečo je, že z času na čas sa zmôžem aj na iné činnosti ako je

prebaľovanie zadočka 🙂 Tak sme sa teda so Simonkou porozhliadli a za

chvíľku už ku mne vliekla malú paličku. Aj keď ona ju asi pokladala za

prvotriednu delikatesu, ja som boj nakoniec vyhrala a urobili sme si z nej

nástroj na zatiahnutie šróbika. Kravičky na družstve z nás mali veru

poriadnu zábavu, všetky sa zhŕkli pri plote a pozerali čo tam majstrujeme.

Určite v ten večer aj nadojili menej mliečka, lebo z toľkého „vzrušenia“ aj

zabudli prežúvať. Ale čuduj sa svete (a najviac sa čudoval náš tatinko,

ktorého sme už týždeň prosili, nech nám ten bicykel opraví), tie kilometre

domov sme aj došliapali. Síce s prestávkami ale predsa. Simi z toho mala

prvotriednu zábavu a ja som sa zapotila lepšie ako po dvoch hodinách v

posilovni (bývalé časy…).

Aby to však maminka nemala také jednoduché, zistili sme, že potrebujeme nové

topánočky. Ten kto tvrdil, že topánočky treba kupovať o centimeter väčšie,

tak aby sa dozadu vošiel môj prst, že takto vydržia aj dva mesiace asi

nevedel čo hovorí. Len pred dvoma alebo troma týždňami sme naše 21 menili za

22 a teraz sa už márne pokúšam narvať nôžku do sandálok alebo tenisiek, ono

to jednoducho nejde. Popoluška by sa asi čudovala… Tak som zbalila

tatinka, Simonku, na mňa mi už čas nezostal, tak som len vyhrabala gumičku

do vlasov a nasadli sme všetci do auta. A hurá na nákupy… Tatinko

rozhodol, ide sa do auparku. Kupujú sa tenisky. Mne nezostávalo nič iné, len

sa ticho modliť, aby nákup dopadol lepšie ako naposledy, a čo myslíte,

dopadol??? Prešli sme hádam všetky obchody, kde majú detské topánky, ale

našej princeznej nebolo nič dobré. Pri každých stiahla pršteky a vytrvalo

krútila hlavou, že tieto si teda neobuje. Až sme dorazili do obľúbeného

obchodu nášho tatinka. Detského, značkového, škoda, že tam už nemajú „jeho“

ferrari tenisky. Na moje veľké prekvapenie, obom naraz sa tam jedny tenisky

zapáčili. Ešte viac som sa čudovala, keď mali aj Simonkine číslo. A najviac,

keď jej nešli na nohu, vtedy mi takmer vyhŕkli slzy od zúfalstva. Nech som

tlačila ako som chcela, nemohla som tam jej nôžku dostať. Po pár minútovom

boji s tučnučkou nôžkou a malou teniskou som to vzdala, stiahla som jej

topánočku… A vtedy sa to začalo, Simi spustila neskutočný krik, až celá

očervenela a kričala na mňa, že ona tieto „go“ (tenisky) chce! A kričala tak

hlasno, že sme určite vyplašili aj zvieratká v zoo. Predavačka na nás

súcitne pozerala a v dobrom nám vybrala druhé, ktoré jej na nôžku určite

pôjdu. Ja som ich Simonke ukazovala, rozprávala aké sú krásne (aby som

nezabudla, tak náš tatinko asi meter od nás smútil nad teniskami, namiesto

aby nám pomohol, veď maminka hádam všetko vyrieši), že jej ich určite bude

aj babka závidieť. Obuť si ich nechala, ale keď som ju chcela postaviť na

nôžky, to už začal byť problém. Namiesto aby sa postavila, ľahla si.

Nechcela tie topánočky ani vidieť. Čo na tom, že boli krásne. Ja som sa ale

obmäkčiť nedala, veď nemôže behať bosá, nôžky by jej obhoreli od horúceho

asfaltu. Tak sme ich zobrali. Ale ako to býva aj v rozprávkach, všetko zlé

sa nakoniec na dobré obráti. Najprv okolo nich dva dni len chodila a škaredo

zazerala, ale včera už ich za mnou priniesla, aby som jej ich obula, pretože

ona ide „gom hojda“…

Niekedy mám pocit, že si so svojou dcérou neviem rady (tuto by „múdre hlavy“

z našej dediny len skonštatovali, že čo čakať od 22 ročnej mamičky, vraj som

mladá a hlúpa). A niekedy dostanem nápad, ako vyriešiť aj komplikované ranné

obliekanie. Po novom už šaty nevyberám ja, vyberá si ich moja princeznička

sama. Ja len otvorím skriňu, poviem z ktorej poličky a ona už vyťahuje svoje

obľúbené tričká, sukničky, kraťasky. Potom ju už stačí len obliecť, nechať

ju poobdivovať sa v zrkadle a náležite pochváliť a môže sa ísť.

Niekedy mám pocit, že som zlá matka, keď mi dieťa plače, pretože mu nechcem

niečo dovoliť.

Inokedy mám pocit, že som tá najmúdrejšia mama na svete, keď sa mi podarí

vyriešiť zdanlivo nevyriešiteľný problém.

Kde je pravda, to netuším, ale viem, že moja dcérka, i keď prišla skoro, mi

obrátila môj svet úplne hore nohami. Nie však na zlé…

Poviem vám, nie je nič krajšie na svete, ako keď vám dieťatko prvýkrát povie

mama a usmieva sa na vás s tým krásnym bezzubým úsmevom.

Nie je nič krajšie ako prebúdzať sa ráno na to, že to malinké stvorenie vás

pohladí a vlepí vám obrovskú uslintanú pusu.

Nie je nič krajšie ako radosť v očkách, keď mu podávate novú hračku.

Na svete nie je nič krajšie ako dieťa a možnosť byť matkou…

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...