Och, to naše prebaľovanie…

Určite každá maminka malého dieťaťa pozná ten dobrý pocit, keď naše drahé dietko kvalitne naplní plienočku. Veď pravidelná stolica u maličkých detí je základ dobrého zdravia!!! A vlastne je to téma, okolo ktorej mamičky dokážu niekde na pieskovisku „točiť“ kľudne aj hodinku.

U mňa to nie je iné, pravidelne čakám na nepravidelnú nádielku môjho drahého drobčeka, vždy odsledujem, skúmam, čo sa to tam zase objavilo…. aha, no hrášok musíme nabudúce trošku rozmačkať….. mrkvičky už bolo asi dosť, trochu obmedzíme….špenát je super, ale ten výtvor v plienke…. no hotové umelecké diela zvláda môj drobček:-). Keby ma niekto pozoroval, ako zakaždým preskúmam očami obsah plienky, asi si pomyslí, že nie som celkom „v norme“.

A k tomu môj šikulko dokáže plienočku naplniť aj 4x za deň, čo je síce v poriadku, ale prebaľovať malé živé striebro, ktoré neobsedí ani sekundu, to je celkom náročná úloha. Možno som asi trošku neschopná matka, alebo všetky ostatné majú neviditeľné ešte aspoň 2 páry rúk…. lebo ja s mojimi dvoma rukami proste svojho zlatého synčeka len tak v pohode neprebalím…(takej chobotnici celkom závidím…)

No a odkedy sa moje teraz už 11-mesačné dieťa začalo točiť ako kolotoč, prešli sme s prebaľovaním rovno na koberec, odtiaľ sa už aspoň nedá nikam zletieť… A taká obyčajná výmena plienky zároveň nabrala úplne iný „smer“, ako kým bol ešte malé bábätko.

Predstavte si teda, že sa snažíte dať dolu ten „mierne“ (ha-ha) páchnuci náklad – ktorý už-už vylezie až na chrbát – on sa však snaží ostošesť otočiť a štvornožky zdrhnúť z dosahu, pretože ležať na chrbte je už totálna nuda! Nie to ešte aj vydržať nejakých pár minút… Keď je dieťa po päťminútovej naháňačke konečne na lopatkách (mama je našťastie ešte vždy v presile), tak sa aj tak stále vrtí, točí a s tým okakaným zadkom sa mi snaží za každú cenu zdrhnúť. Prehra proste nie je jeho štýl:-). Ja skúšam na jednej strane udržať môjho takmer dvanásťkilového „drobčeka“ a zároveň zachrániť ten meštek plný hovienok pred zúrivo kopajúcimi nožičkami. A na druhej strane rýchle otrieť zadoček, ešte predtým, než mi ubzikne….. Neskoro! Plienka je síce zachránená, a odniesla to iba jedna ponožka…. no môj zrak zaznamenáva už len do strán kmitajúcu okakanú prdelku, ako sa odo mňa vzďaľuje. Tak sa snažím za behu tú unikajúcu riťku očistiť, lebo samozrejme prvé, čo ho napadne, je sadnúť si na môj nedávno vytepovaný koberec. Keď to s úspechom zvládnem a koberec ostane uchránený, snažím sa ho opäť dostať do vodorovnej polohy na chrbát, aby mohol dostať ďalšiu plienku. Samozrejme, že je treba riadne natrieť riťku kvalitným krémom proti zapareninám… Ufff! Tak aj to sme zvládli, ruky mi kmitajú ako molekuly, rýchle pridržať dieťa – zabrániť úteku, natrieť zadoček, podložiť čistú plienku…. PLIENKU!!!! PLIENKÚÚÚ!!! Kde je tá plienka???? Veď som ju mala hneď po ruke!!!! No jasné, môj drobec ju zvládol nejakým spôsobom premiestniť či odkopnúť o kúsok ďalej a tým ma úplne dostal. Kým sa po ňu načiahnem, využije moment slobody a hneď je fuč. Unikne, len aby sa mohol posadiť o kúsok ďalej. A už na mňa cerí svoje dva rady zubov po dvoch, s prštekom v puse a slinkou stekajúcou po celom bodynku. Riťka na hrubo natretá kvalitným krémom proti zapareniu vytvorila úžasný odtlačok na mojom nedávno vytepovanom koberci… A moje dieťa si spokojne sedí na tom umeleckom diele, na mňa hádže nevinný kukuč a cerí tie štyri zúbky. No ale kto sa bude hnevať na toho škeriaceho sa drobca, ktorý sa neuveriteľne vytešuje z toho, že sa mu podarilo utiecť…..? Úúúžasná zábava!!! Niekde v tomto štádiu to vzdávam a nechám ho vychutnať si ten skvelý pocit víťazstva a ponechám mu chvíľku behania s holou riťkou.

No ale žiaden čas na oddych veru nemám! Musím okamžite odstrániť plienku aj s nádielkou predtým, než sa pokúsi prštekom preskúmavať ten balíček… Potom odstrániť krém na zadoček – najskôr ten v kelímku, ešte predtým, než ho skúsi ochutnať. Potom ten zo zadočku, aby som tie krásne odtlačky nemala po celom koberci. Hneď na to ten z koberca…. no kým stihnem priniesť handru, moje dieťa ma predbehne a ja už len zúfalo hľadím, ako ležiac na brušku rozmazáva tu bielu hmotu po koberci a ochutnáva…. Tak tu už som vážne trošku v koncoch. Schmatnem dieťa, vložím do ohrádky (ktorú mimoriadne neznáša) a za sprievodu obrovského revu čistím, odpratávam a upratujem. Keď som hotová, drobec vyzerá byť krotkejší a scéna s plienkou pokračuje. Občas sa fakt zľutuje a daruje mi minútu kľudu na chrbátiku, ale musím byť rýchla! Ani o sekundu dlhšie ležať na chrbte nemieni! Potom papáme (stav môjho a jeho oblečenia radšej nepopisujem) a potom po nekonečnej dobe stavania a búrania kociek, čítania knižiek a vydávania všakovakých zvieracích zvukov ma začína prepadať pocit, že dieťa je už mierne unavené a o chvíľu zaspinká… A ja budem mať úžasnú polhodinku na to, aby som poupratovala, pripravila mužovi jesť, umyla chodbu a umyla ešte čo ja viem čo…. a ako tak už v duchu začínam so spratávaním, zrazu sa moje dieťa posadí, stíchne, hodí na mňa úplne vážny pohľad, sčervenie v tvári ako paradajka a ……… tlačíííííí!!!! A ja samozrejme tešiac sa z jeho dobrej látkovej výmeny, iba v duchu poľutujem môj nedávno vyčistený koberec…

Marta

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...