
Tak nám ocka poslali na dva týždne na služobku. Zamávali sme mu na stanici a vraciame sa domov – ja, 3 a pol ročná dcéra a dvojročný syn. Po ceste spriadame plány, čo podnikneme, kam sa vyberieme… Aj keď sme ostali sami, statočne to predsa zvládneme a nebudeme smútiť v kúte.
Na druhý deň nabehnem na svoju rutinu – rýchlo, rýchlo z pyžamka do tepláčkov, ustlať postele, šup, šup na raňajky… decká fungujú ako zvyčajne. Prvý deň prebehne normálne.
Nasledujúci deň vonku prší. Deti vstávajú snáď hore zadkom. Dcéra sa rozreve, keď jej nechcem obliecť ponožky, hoci vždy to zvládne krásne sama. Som odhodlaná nenechať so sebou “mávať” a dcéru nechávam v spálni s tým, že idem chystať raňajky a ak bude oblečená, môže sa prísť najesť. Na rukách znášam syna po schodoch, pretože ináč jačí. Pripisujem to hladu. Za synovho neustáleho pišťania natieram chlieb, medzitým schádza naša princezná, nahnevaná a pri pohľade na raňajky sa hneď rozplače, že ona chcela kašu. Začínam byť mierne nervózna. Decká sú evidentne nesvoje a snažia sa nájsť zámienky na hádku, provokujú ma. Vo mne to vyvolá úplne nevhodnú reakciu – zatnem sa, so mnou nikto manévrovať nebude. A tak bojujeme. Umývanie zubov je akcia, pri ktorej mi takmer vytečú nervy, ale ešte sa držím, ešte nekričím. To príde až pri obede, keď syn vypľúva všetky zemiaky, hoci inokedy ich normálne jedáva a dcéra sa ma drží ako kliešť a tlačí sa na mňa tak, že vylejem omáčku, ktorou kŕmim syna. Nakričím na nich obidvoch, či mi musia stále robiť zbytočnú robotu, aspoň trochu sa mi tým uľaví, pošlem uplakané decká do izby a upratujem tú spúšť.
Keď upracem, je mi to ľúto, že som na nich kričala, a tak im zmierlivo ponúknem výlet na ihrisko. V mysli mi ešte prebleskne, že aj tak je dnes posledný deň na vyzdvihnutie jednej veľmi dôležitej zásielky na pošte a aspoň to vybavím po ceste. Dcéra sa zaťala a na žiadne ihrisko nechce. Lenže ja na tú poštu musím! A už sa opäť hádame.
Poobede, samozrejme, ihrisko (a hlavne poštu) absolvujeme, syn sa na to tešil a v konečnom dôsledku si to užila aj dcéra.
Konečne je večer, deti sú v posteli, už sa pochytíme len kvôli tomu, že chcú namiesto zvyčajnej jednej rozprávky dve a ja už mám všetkého plné zuby a najradšej by som im zhasla bez rozprávky. Len čo im rozprávku prečítam a prikryjem ich, začnú sa jašiť a blázniť, odkopú sa a úplne ma ignorujú. Keď zhasnem, obidvaja sa srdcervúco rozplačú a dcéra kričí, že ma potrebuje vidieť.
O pol deviatej spia a mne je z celého dňa nanič.
Ďalší deň sa nesie v rovnakom duchu. Pri raňajkách synov výstup kvôli spadnutej papuči, ktorú si už po desiatykrát naschvál zhodil z nohy a ktorú mu už odmietam stále zdvíhať a obúvať. Syn ide do fistule, dupe nohami o stoličku, zadúša sa. Ja si už len držím hlavu v dlaniach a mám chuť ho tou papučou vymlátiť.
Deň ako jednovaječné dvojča podobný tomu predchádzajúcemu sa končí tým, že sa dcéra počúra na zem. Nemôžem ju totiž okamžite a zaraz, ako si to zaželala, dať vycikať, pretože akurát prebaľujem syna pokakaného až na chrbáte. Posielam ju teda, nech sa dá vycikať sama, ako to robieva vždy, veď je už veľká slečna. Odmieta, rozreve sa… a končí sa to mlákou na podlahe. Druhýkrát v živote jej dám na zadok, posielam ju do kúpeľne a upratujem nádielku na zemi.
Keď konečne večer spia, príde mi to všetko tak ľúto, že sa rozplačem aj ja. Je mi ľúto, že som na nich kričala, že som ju zbila, že mám na nich snáď málo trpezlivosti, že som nemožná mama, že im neviem prejaviť, ako strašne ich ľúbim a hlavne, že takto som si to predsa nepredstavovala, tešila som sa, ako si tie celé dni spolu užijeme a potom ockovi porozprávame, čo všetko zaujímavé sme robili. A ako som tak sedela vo večernom tichu, nechala som si to celé prejsť hlavou ešte raz. A odrazu som na to prišla.
Keď máme ocka doma, vždy k večeru, keď príde z roboty, nám vnesie do domu trochu čerstvého vzduchu, zábavy, uvoľnenia. Nezaťažený celodennou výchovou a potýčkami s deťmi je pripravený plniť im, čo im na očiach vidí. Nevyžaduje od nich nič, ale ponúka im bezvýhradne všetok svoj čas, plní im ich rozmary, trošku si ich rozmaznáva, jaší sa s nimi. A deckám to chýba. Ostali doma s mamou, ktorá sa o nich síce stará, ale zamestnaná povinnosťami okolo nich a okolo domácnosti od nich vyžaduje byť stále “veľkí”, plniť denný harmonogram, aby sa všetko stihlo, nenechá ich byť aspoň občas obskakovanými bábätkami, nedovolí si venovať bezvýhradne im aspoň dve hodiny bez toho, aby nemyslela, čo všetko ju ešte čaká urobiť.
Problém nebol v deťoch, problém bol vo mne.
A tak som to skúsila na ďalší deň ináč…
Nie že by sme sa ráno neprezliekli z pyžamka do tepláčkov. Ale najprv sme sa v posteli vymaznali a decká po mne riadne podupali. Mali z toho náramnú srandu. Dcére som ochotne obliekla nielen ponožky, ale aj tričko. Veď je predsa moja malá, zlatá dievčinka, ktorú som len nedávno priniesla z pôrodnice. Synovi som nechala, nech si on sám vyberie ponožky, ktoré sa mu na dnes zdajú najvhodnejšie. Nevadí, že sú úplne nové a biele.
Z papiera sme si vyrobili zvieratká na divadielko a sľúbila som im, že ak ma nechajú povysávať, zahrám im s nimi rozprávku.
Polievku sme varili spolu, obidvaja sedeli na linke a hádzali do hrnca nakrájanú zeleninu. A stavali si z nej veže.
Po obede som ich poprosila, či ma nechajú pracovať, že musím vybaviť biznis. Dostala som k dispozícii celú hodinu a pol.
Večer sa hrali vo vani na svadbu. Vaňa bola autobus, z ktorého vyliezali von a na podložke pred zrkadlom tancovali, mali svadbu. Kúpeľňa plávala vo vode, ako vždy, keď ich kúpe ocko, ale deckám žiarili pri tej hre očká. A vôbec ma nepotrebovali.
Pred spaním sme si prečítali nie dve, ale tri rozprávky. A ďalšiu som im porozprávala už potme.
Potom sa ku mne pritúlili a ja som konečne mala pocit, že je všetko tak, ako má byť.
Ďakujem, ocko, že si ma na chvíľu nechal byť sebou. Bolo to strašne fajn a ja dúfam, že na to tak skoro nezabudnem a neskĺznem opäť do tej hroznej rutiny a poriadnosti.
Ilustračné foto: Zuzana Thüringerová

nadherne. aj ja som sa od dojatia rozplakala. nam chodí ocko na týzdnovky a tiez to s mojimi dvomi slecnami (3 roky a 4 mesiace) nie vzdy zvladam ako by som si to predstavovala. dakujem za inspiraciu
toto je velmi krasne a hlavne motivujuce. niekedy fakt staci zmenit iba nas pristup a ty si to krasne dokazala. super!
ono je to asi iné, ked otecko príde z práce nazlostený na šéfku, čo mu celý deň pila krv a kvôli ziapajúcim deťom sa večer nemôže sústrediť na robotu, čo musí mať do rána hotovú, to potom keď ide na dlhšie preč, tak je to skôr relax
jeeeeeeeeej, ja som dojata, velmi sa mi pacilo-az sa mi slzy kotulaju od dojatia, nadherne
Sylvia,dakujem za kraaaaaaaaaasny skutocny pribeh,ktory ma nesmierne potesil a hlavne povzbudil!!!!DAKUJEM
)