Otec na rodičovskej dovolenke

V súčasnej dobe, keď je veľa nezamestnaných ľudí na Slovensku a každý je rád, že má prácu, naskytuje sa otázka pre každého budúceho rodiča: „Kto zostane na rodičovskej dovolenke s dieťaťom?“ Oddávna to bola matka, ktorá bývala doma s dieťaťom aspoň 3 roky a výnimky, že zostal doma otec, boli veľmi ojedinelé. V súčasnosti ale prevláda trend, že kto má lepšie zamestnanie, ide do práce. Nie je to z karieristických dôvodov, ako si mnoho ľudí myslí, hlavne u nás na severe Slovenska, keď je človek rád, že robí. Viem to posúdiť podľa seba.

Som matkou 2 ½ ročnej dcéry a už pred jej narodením sme sa s manželom rozprávali, čo budeme robiť, keď sa nám dieťatko narodí, ako dlho a kto zostane s ňou doma. V práci mi totiž oznámili, že ak sa vrátim po roku, miesto mi podržia. Bolo to veľmi zdĺhavé rozmýšľanie, zvažovali sme rôzne alternatívy. Bývame s mojou 70-ročnou starou mamou, ale jej sme dieťa na celý deň zveriť nechceli. Predsa len, už je staršia, čo ak by sa niečo stalo… Keď sa blížil čas návratu do práce, nakoniec sme sa rozhodli, že dieťatko určite do jasličiek nedáme. Bývame na dedine, museli by sme ju vodiť do jasličiek zavčasu ráno a to by bolo pre takého malého drobčeka dosť drastické. Rozhodnutie bolo jednoznačné. Manžel, ktorý bol zamestnaný v súkromnej firme ako stolár, nábytkár a robota ho neuspokojovala tak, ako by chcel, nemal čo stratiť. Ale čo ja? Byť 2-3 roky bez komunikácie v cudzom jazyku, ktorý som pri práci používala, stratiť informácie o vývoji výpočtovej techniky, s ktorou som prichádzala do styku, ktorá sa každým dňom mení? Taktiež tu bola otázka financií. Faktom je tiež, že lepšie zarábam ako manžel a každá koruna je mladej rodine dobrá, keďže materský príspevok je tak úboho nízky. Rozhodla som sa teda, že sa vrátim do práce. Robotu mám výbornú, baví ma a mám šancu sa zdokonaľovať. Manžel ma v tomto rozhodnutí tiež podporoval. Nebál sa toho, zostať s malou doma. Aktívne sa od jej narodenia zapájal do jej výchovy, takže vedel, čo sa od neho bude očakávať. Ale nebolo to pre mňa ľahké.

Ako sa blížil čas vrátiťsa do práce, moja nervozita stúpala. Aké to bude v práci? A čo doma? Zvládnu to? Taktiež som si musela vypočuť zopár kritických názorov od svojho okolia. Rodina bola fantastická, chápali náš krok, skôr boli prekvapení, že sa na to manžel odhodlal. Viac problémov mi robili susedia a kamarátky, ktoré som si našla u nás na dedine počas každodenných prechádzok s kočíkom. Nechápali, ako môžem odísť od dieťaťa, či sú mi prednejšie peniaze pred vlastným dieťaťom, že to môj muž určite nezvládne, a podobne. Mala som hlavu plnú zmätených pocitov. Ale nakoniec som to predsa len spravila. Na chladničku som pripla presný časový rozpis, čo dcéra celý deň robí, ako často ju treba prebaľovať, kedy a čo jej dať jesť, kedy má ísť spať. Starká, keďže bola stále doma a videla, čo sme celý deň robievali, ockovi tiež veľmi pomohla.

V prvý deň som často domov volala, či je všetko OK, ocino ma utešil, že všetko je v poriadu, dcéra si na mňa ani nespomenie. Hneď mi odľahlo. Postupom dní som aj svoj zoznam inštrukcií mohla zrušiť, ocko sa všetko naučil, postupne zaviedol svoj systém do výchovy, jedlo mal vždy deň vopred navarené, takže nebol dôvod zmeniť naše pôvodné rozhodnutie. Ľudia na dedine ma ešte občas podpichnú vetou: „Tak ako pracujúca matka?“ Ale už si to nevšímam, viem, že som spravila dobre, svoje rozhodnutie neľutujem. Práveže moje „neprajníčky“ teraz zisťujú, že som asi spravila dobre, že som sa vrátila do práce, lebo aj im sa materská dovolenka kráti a nemajú sa kde vrátiť do zamestnania, zamestnávateľ ich už nepotrebuje. Ocko tiež neľutuje, pretože aj doma sa môže realizovať vo svojej práci, ktorá je zároveň jeho koníčkom. Rozhodol sa, že sa už do bývalého zamestnania ani nevráti, založí si radšej živnosť. Má svoju dielňu, kde chodí majstrovať, keď sa o dcéru stará stará mama. Tie dve si vytvorili veľmi pekný vzťah, starká našla svoj zmysel života v pravnučke, keďže manžela už nemá, chodievajú spolu na prechádzky, hrajú sa.

A ako vníma moja dcéra moje odchody do práce? Ani to nevníma, občas, keď sa ráno zobudí zároveň so mnou, opýta sa ma, kam idem. Keď jej poviem, že do roboty, len mi zamáva na rozlúčku a spí ďalej, vie, že poobede sa vrátim a možno jej niečo donesiem. A kto by chcel vedieť, či si dcéry vôbec užijem, či nezameškám nejaké výnimočné okamihy v jej živote? Keď prídem domov, celý čas som s ňou, okrem 3 dní v týždni, keď idem večer na hodinku na aerobik, lebo chcem tiež robiť niečo aj pre svoje zdravie. Čítame si, rozprávame sa, „asistuje“ mi pri vareníjedla, chodíme na prechádzky, na návštevy ku kamarátkam. A ešte sú tu víkendy a dovolenky, keď sa snažím čo najviac využiť čas venovaním sa malej. Chodíme na rôzne výlety, snažím sa, aby neboli naše spoločné dni jednotvárne. Myslím si, že nič nezameškávam. Práveže si myslím, že dcérka bude viac samostatná, keď sa bude musieť viac spoliehať aj na druhých, nielen na mamu.