Po druhom pôrode som si prešla peklom

Hrôza, že na deti budem sama

Po mesiaci som sa už ako tak zotavila a moja mama odišla domov. Nebol dôvod, aby ostávala dlhšie a navyše, dvojizbový byt bol primalý pre toľkých ľudí.

Mala som hrôzu z momentu, kedy sa za ňou zatvoria dvere a ja ostanem doma sama s dvomi deťmi.

S nikým som o svojich pocitoch nerozprávala. Bála som sa, že by mi všetci iba začali radiť, že to zvládnem a podobne. V duchu som si hovorila, že som hrozná matka.

Úprimne, keď si spomeniem na to obdobie, bola som taká nijaká matka. Bola som strašne unavená a nevyspatá, čo len zhoršovalo situáciu.

Prepadla som panike

Dcérka bola náročné bábätko. Stále plakala, niekedy sa mi zdalo, že vrieska. Určite cítila moju nervozitu. Stále som jej ponúkala prsník, ale ona sa nedala utešiť. Myslela som si, že je hladná.

Začala som počítať a zapisovať si, kedy a koľko zje, koľko spí… keď nespala alebo nejedla podľa mojich tabuliek, bola som z toho na nervy a rozmýšľala, či by sme nemali ísť na pohotovosť.

Najhoršie boli noci, niekedy som si želala, aby som zaspala a už nikdy viac sa nezobudila.

Muž mi nebol oporou

Tlak bol prisilný. Muž mal zo mňa nervy, občas zo seba dostal komentáre typu, čo je na tom také ťažké, veď iné ženy zvládajú, prečo ja nie… z toho som bývala besná. Dve vety sme nevedeli prehodiť medzi sebou bez toho, aby sme sa nepohádali.

Sama každý deň

Každý deň, celý deň, všetko prebiehalo rovnako. Muž odišiel do práce a ja som zostala doma sama s bábätkom a trojročným synom v našom byte. Vrátil sa domov až večer, najedol sa a išiel spať. Bola som celkom sama.

Keď som bola s deťmi na prechádzke, pripadala som si medzi davom ľudí ako keby som padla z Marsu. Pozerala som sa okolo seba a pýtala sa, prečo sú oni takí vysmiati a ja taká nešťastná.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Prečo ma materstvo stojí toľko síl. Som neschopná. Kde robím chybu?

Čierne myšlienky

Keď som raz večer kúpala deti, najprv som umyla staršieho a potom som ho poslala do izby a zapla mu rozprávku. Chudák, už si zvykol, že ho stále ignorujem, nechcel toho po mne veľa.

Potom som išla okúpať malú. Dívala som sa na jej malé telíčko a vlásky. V jednom momente som si pomyslela – mohla by som ju utopiť. Iba na sekundu mi to preletelo hlavou, ale tú myšlienku som nemohla zo seba striasť.

Neskôr bolo ešte horšie

Namýšľala som si, že moje mlieko nie je dosť dobré, hoci maličká výborne napredovala. Ja som tvrdila, že nie a bála som sa, že zomrie. Keď zaplakala, vždy som videla za tým nejaký skrytý dôvod, hrozbu.

Na internete som hľadala všetky choroby, ktoré by mohlo mať moje dieťa. Niekedy aj hodiny. Muž by prišiel domov a pýtal by sa, kde je večera a prečo to v našom malom byte vyzerá, ako by tam padla bomba. Ja som mu to nevedela vysvetliť. Bola som úplne mimo.

Až raz prišla moja kamarátka, ktorá vídavala ten chaos už dlhšie. Neskôr mi povedala, že si myslela, že to prejde, bála sa montovať do mňa. No jedného dňa sa presvedčila, že sa mi všetko vymklo spod kontroly. Keď mi zavolala, len som jej plakala do telefónu samé nezmysly.

Muž to nevydržal

Dostala som lieky a postupne mi začalo byť lepšie. No muž to nevydržal a odišiel. Odišiel od nás, keď som ho najviac potrebovala. Už som mu však odpustila, aj keď to bolo ťažké.

Dnes žijem s deťmi sama. Moji rodičia mi boli veľkou oporou. Strávili sme u nich s deťmi tri mesiace, kým som sa trochu dala dokopy. Teraz, po siedmich rokoch, sa cítim výborne. Už poznám techniky, ako sa uvoľniť, upokojiť, meditujem, cvičím jogu, behám.

Ťažké dni sú za mnou

Moja dcérka chodí do školy. Všetkým čerstvým mamám rada rozprávam tento svoj príbeh, pretože som si istá, že mnoho z nich prechádza určitou formou popôrodného baby blues. Nesmú sa hanbiť a musia pohľadať pomoc.

Mne je dnes ľúto každého dňa, ktorý som sa o svoju dcérku nemohla poriadne starať tak, ako by si zaslúžila, ale dúfam, že jej to svojou láskou všetko vynahradím.

	Prečítajte si aj: Varovné príznaky v popôrodnom období. Kedy vyhľadať pomoc?

(21 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...