Pomoc! Svokra sa mi stará do výchovy!

Začalo to už pred pôrodom. Svokra sa dobre zasmiala na mojom pláne nosiť v nosiči a nahovorila muža, aby spolu (tajne!) vybrali kočík. Vraj budem prekvapená. Aj som bola.

Do pôrodnice ma prišla pozrieť dve hodiny po pôrode a skonštatovala, že vyzerám hrozne. Pred odchodom mi poradila kofeínový krém a podivila sa, prečo som dieťa obliekla „do nemocničného“. Na to mi po mužovi poslala súpravku legínok a šatičiek, ktoré by postačili aj na ročné dieťa. 

Prícucníci a halušky so slaninou

Moja svokra je tzv. stará škola. Deti na materskom mlieku, ktoré už zdržia v ruke hrkálku, volá prícucníci. Keď som začala látkovať, požiadala celú rodinu, aby ma zásobili pamperskami.

O spaní dieťaťa a mamy v jednej posteli sa vyjadruje rovnako ako o myšiach v pivnici. Keď som jej povedala, že chcem mať Denisku na noc pri sebe, rozplakala sa, vraj pre koho starý otec tú kolísku vyrezával.

Starý otec bol v tej dobe už pár rokov po smrti, kolísku vyrezal pre švagrinú, a tá si odmietla takú rárohu pratať domov.  

Najväčším súbojom, ako sa ukázalo, bola strava. Podľa môjho názoru bolo dojčenie základ. Nemyslím si, že som dieťa nejako trápila.

Trvalo nám síce asi tri týždne dostať sa do tempa, ale nepreháňala som to. Dokonca som bola pripravená vzdať sa, ak by sa po mesiaci inak nedalo. Ale podarilo sa. Toto mi svokra nemohla odpustiť.

„Ja by som nikdy dieťa tak dlho netrápila. Normálne by som kúpila dačo v lekárni a bolo by!“ opakovala mi celé tri týždne. Ideálna motivácia pre zaťatú babu. 

Keď prišiel čas príkrmov, začala studená vojna. Svokru najprv vytočil hrniec, ktorý som kúpila pre zdravšie varenie. Vraj je drahý, zbytočný a bude nám len zavadzať.

Mňa potom vytočilo, keď mi doniesla slaninu, „až budem malej robiť halušky“. Keď som ju upozornila, že to tak skoro nebude, podivene krútila hlavou. 

„Ja som deťom dávala halušky, keď mali desať mesiacov. Aj so slaninkou. A aha, akí sú zdraví!“

Slaninu som so susedou vymenila za mrkvu zo záhrady a bolo. 

Kedy pôjdeš do práce?

Tak táto otázka ma čakala na stole, keď mala Deniska prvý rok.

Hneď po ošomraní torty, ktorú som nezdobila marcipánom, ale ovocím, sa ma svokra spýtala, či mi doma nie je dlho, a kedy začnem prispievať do rozpočtu, aby sa jej syn chudák nezrobil.

Repasuje počítače, a doma je každý deň s úderom pol piatej aj s nákupom, takže nemá zdrvujúcu profesiu. 

„Mám ešte dva roky, chcem zostať doma a užiť si malú,“ argumentujem bezmocne, pretože pre ženu je máločo tak zraňujúce, ako keď sa jej celodenná práca pri dieťati zhodnotí ako sedenie na zadku.

„Ľudka šla do práce hneď, ako mohla,“ pripomenula mi svokra. Myslela tým švagrinú.

Tá ale naozaj nemohla so synom vydržať, takže šup do jasličiek, kde mal ešte štyri mesiace záchvaty plaču. Ale švagriná bola spokojná, nenahraditeľná vo svojej práci pokladníčky v papiernictve. 

Doma som sa rozhodla zostať pre jednu vec. Keď som mala toľko ako Deniska, zomrel mi otec. Aby mama mňa aj sestru uživila, musela ísť do práce a my do jaslí.

Celý život mi chýbalo teplo domova. Nepamätám si spoločné hry, večery pri knižke, nikdy sme nešli do parku, ani na plaváreň. Verím, že práve takéto veci robia detstvo detstvom a majú zmysel.

Ten čas by mi nikto nevzal a mohla by som z neho čerpať. Niekedy je mi ľúto, že nám ho ukradla práca za strojom, ktorá moju mamu úplne vyčerpala.

Preto tie látkové plienky, dojčenie a šatka. Aby som si vychutnala detstvo spolu s Deniskou a robila pre ňu čo najviac.

Si dobrá mama

Keď svokra poobede odišla (a predtým mi ešte navrhla, nech sa popýtam na nejaké miesto v papiernictve, kde robí Ľudka), bola som zabratá do myšlienok a strašne skleslá.

„Čo ti je?“ pýta sa ma muž a sám od seba začne nakladať riad do umývačky, čo robí vždy, keď žehlí nejaký prúser.

„Ale nič..,“ začnem, ale vidím, ako sa muž smeje, lebo vie, že to o chvíľu vyklopím.

„No dobre,“ poviem, „myslíš, že to preháňam? Že by som mala miesto dusenia brokolice radšej kúpiť výživu normálne v Jednote a miesto toho umyť okná?

Že bude Denisa rozmaznaná, lebo okolo nej skáčem? Alebo že ju nikdy nedostaneme z našej postele a bude pri nás spávať, aj keď už bude na výške? Lebo tvoja mama si to myslí!“

Muž sa chvíľu smeje. Nakoniec, pokiaľ nejde o rozbitý notebook, preňho nič nie je problém.

„Prečo vôbec mamu počúvaš? Jedným uchom dnu, druhým von, nie?“ Keď však vidí, že sa nesmejem, pokrúti hlavou.

„Pozri, ja si myslím, že Denisku vychovávaš dobre. Umytá je, najedená je, neplače ani na nás nepodala sťažnosť. Tak čo?

A že beháš s nosičom a parným hrncom? Veď dobre. Ja som vždy vedel, že deti budeš vychovávať takto. Že si dáš záležať, budeš čítať knižky a že do toho dáš všetko. Preto som si ťa bral. Ja som proste vedel, že budeš super mama.“

Chcela som ešte niečo dodať, ale nemala som slová. Môj muž si ma zobral, lebo vedel, že budem dobrá mama. S látkovými plienkami, dusenou mrkvou, že sa budem snažiť a budem o sebe pochybovať. 

Svokrine reči som viac nepočúvala. Načo. Nakoniec, muž bol na mojej strane. Dokonca svokru zrušil, keď chcela malej nanútiť alkohol na ďasienka, keď jej šli zuby.

Manželia, chváľte svoje ženy. Povedzte nám, že sme dobré mamy. Potrebujeme to počuť – či už bojujeme o svoje výchovné názory proti celému svetu, alebo len proti nepríjemnej svokre.

(8 hlasov, priemerne: 4,38 z 5)

Loading...