Príbeh z Minnesoty

Náš „pôrodný“ príbeh sa odohral v Minnesote, kde som absolvovala aj tehotenské poradne. Čo sa týka testov, vyšetrení počas tehotenstva boli rovnako časovo organizované ako tehotenské poradne na Slovensku, avšak v iných „ľudských rozmeroch“. A navyše tento krát bol do poradní zasvätený aj otecko- manžel ich so mnou absolvoval všetky. Poradne sa striedali raz s lekárkou a raz s pôrodnou asistentkou. ( Nakoľko som mala možnosť vybrať si či chcem byť ošetrovaná lekárkou, alebo lekárom zvolila som si lekárku, čo bolo akceptované počas celého tehotenstva.)Vždy mi venovali 35 až 45 minút a sústreďovali sa hlavne na moje obavy a pocity, vyčerpávajúco odpovedali na moje otázky, ktoré som si vždy pripravila na papier a vysvetlili mi výsledky testov a vyšetrení. Musím vyzdvihnúť pre mňa osobne neoceniteľný fakt – zachovanie diskrétnosti a intimity počas poradní. Vždy som mala pocit, že jednám s rovnocenným partnerom. Nakoľko tehotenstvo prebiehalo s určitými komplikáciami už v 23. týždni som si vyplnila registračný formulár do nemocnice. Pôr. asistentka (PA)ma poprosila, aby som si do ďalšej poradne spísala pôrodný plán, ktorý potom so mnou predebatovala a zaregistrovala ho do mojej zdravotnej dokumentácie. Pôrod naozaj nastal skôr, ale vydržali sme to aj napriek komplikáciám až do konca 37. týždňa, čo sa už pokladá za pôrod v normálnom termíne.

Do nemocnice sme prišli o7.30 večer. Prijala nás pôrodná asistentka a uviedla nás do malej prijímacej izby s posteľou a monitorovacím zariadením. Nechala nás 10 minút, aby sme sa pripravili a aby som sa prezliekla. Na vyšetrenie som nemusela s bruškom a v bolestiach vyliezať na vyšetrovací stôl, ale kontrola v akom štádiu je pôrod prebehla na posteli. 3 cm ma sklamali, pretože tie už zaregistrovala lekárka pred dvoma týždňami počas poradne. Spýtala sa či mám pôrodný plán. V ňom som uviedla, že nechcem byť bezdôvodne dlho monitorovaná a chcem mať čo najviac pohybu a voľnosti. Dohodli sme sa na 20 minútovom monitorovaní, čo ešte nebol problém lebo bolesti boli zvládnuteľné. Presne o 20 minút mi prišla odpojiť pásy a potom sme sa s manželom prechádzali po pôrodnom cenre. PA na príjme nám povedala kde majú nápoje pre prípad, žeby som potrebovala tekutiny. Bola milá, starostlivá a pôsobila pokojne. Ubezpečila ma, že kedykoľvek si mám žiadať čo potrebujem!

Prechádzanie po pôrodnom centre mi výrazne pomáhalo, kontrakcie silneli a prichádzali čoraz častejšie. Počas kontrakcií som sa zavesila na manžela, alebo som si čupla. Keď som cítila potrebu oddýchnuť si, vrátili sme sa na izbu a ľahla som si. To mi však dlho nevyhovovalo, potrebovala som sa hýbať. Okolo 21.45 kontrakcie zosilneli tak, že už som nemala odvahu a

ani chuť prechádzať sa. Požiadala som PA o vyšetrenie, chcela som vedieť ako postupuje pôrod. Dopracovali sme sa k 6 cm za niečo vyše 2 hodiny, takže to postupovalo celkom rýchlo.

Nastal čas prejsť z príjmu na pôrodnú izbu. Ešte počas pobytu na príjme sa mi prišli predstaviť dve lekárky, ktoré mali službu a v prípade komplikácií som sa s nimi mohla stretnúť, hneď ma oslovili menom. Jedna z nich urobila kontrolný ultrazvuk či je bábätko naozaj správne otočené, žiadna z nich ma nevyšetrovala. Toto bol príjem. PA z príjmu ma odviedla na pôrodnú izbu. Kontrakcie takmer neodchádzali, no od posledného vyšetrenia ubehlo iba asi 15 minút. Ak som písala, že PA na príjme bola milá a pokojná tak na pôrodnej

izbe ma čakal anjel. Pripravovala všetko potrebné na izbe a ja som kontrakcie zvládala občas zavesená na manželovi, občas kľačiac pri posteli. Mala som však dojem, že už mi nedávajú žiadnu prestávku a navyše začala som cítiť tlak. PA sa ma snažila upokojiť, bola stále milá,

usmiata, navrhla mi sprchu alebo uvoľňujúci kúpeľ. O vyšetrenie som nežiadala, veď pred 20 minútami sme boli pri 6 cm, takže som ju poprosila o kúpeľ. Epidurál a ani žiadne medikamenty som nechcela a ani mi nič nebolo ponúkané, pichnuté či podané. Pre epidurál som sa mohla rozhodnúť v ktoromkoľvek momente. PA mi pripravila kúpeľ a pomohli mi s manželom prejsť do kúpeľne, vyzliecť sa a PA ostala pri mne kľačať pri vani. Stále sa mi milo prihovárala a povzbudzovala ma. Ako som do vane vstúpila, zacítila som horúcu vodu

akú si rada robievam doma, ale v tom ako som si sadla do vane prišla silná kontrakcia. Jediné čo ma vtedy napadlo bolo „rýchlo von z vody, je to tu!“.

Pocit tlaku ma však presvedčil, že z tej vane nevyjdem „celá“. Pokúsila som sa pretočiť vo vani na „štyri“. Myslela som, že keď ma PA s manželom chytia pod pazuchy, dostanú ma von z kúpelne. No z tejto polohy som sa už nedokázala nikam dostať ani im povedať čo zamýšľam. PA sa ma spýtala či chcem aby ma skontrolovala. Dokázala som prikývnuť. PA požiadala manžela aby zavolal na pomoc sestričku, že hlavička už prechádza von a na pôrodnú posteľ sa nedostaneme. Práve keď sa vrátil do kúpeľne so sestričkou, uvidela som

pod sebou hlavičku a na ďalší tlak celé maličké telíčko v rukách PA. Zaliala ma neuveriteľná úľava a pocit šťastia. Sestrička – pomocníčka prišla už so všetkým potrebným na prestrihnutie pupočnej šnúry, čoho sa ujal manžel. Prestrihol ju a našu dcérku spolu odniesli do izby. PA mi pomohla vyjsť z vane a prejsť na pôrodnú posteľ. Dcérku utreli, nekúpali ju, prezreli a ošetrili za prítomnosti manžela a pri mne na pôrodnej izbe, nikam mi ju neodnášali. Prišla lekárka ,(ktorá mi na príjme robila ultrazvuk) s lekárom k pôrodu placenty a kontrole popôrodných poranení, asi o 22.30. Tento krát si pamätám pôrod placenty (čo si z prvých dvoch pôrodov vôbec nepamätám). Obišla som bez vonkajších trhlín.

Po pôrode placenty mi dcérku priložili „telo na telo“ (v pôrodnom pláne som tento postup mala samozrejme naopak, ale vzhľadom na to, že pôrod nastal neočakávane vo vani sme sa prispôsobili situácii). PA nás s úsmevom pozakrývala a obložila vankúšmi, pozhasínala prebytočné svetlá okrem jedného tlmeného a nechala nás všetkých troch spolu bez vyrušovania. Úžasná chvíľka, kedy sme sa mohli na seba pozerať a zoznámiť sa s drobčekom.

Všetci nám zagratulovali a ani neviem ako sa potichu povytrácali z pôrodnej izby. Ostala s nami len naša milá a starostlivá PA, ktorá mi priniesla večeru a džús a potom si v kútiku izby vypisovala papiere a občas sa spýtala či ma môže skontrolovať, či sa cítim dobre, alebo či niečo nepotrebujem. Po vyše hodine mi pomohla osprchovať sa a prezliecť do čistého. Manžel zatiaľ ostal s dcérkou. Po dvoch hodinách nám znovu zagratulovala a rozlúčila sa so slovami „ďakujem, že ste priviedli na svet také nádherné bábätko“.

Manžel ostal pri nás celú noc a v podstate s nami strávil väčšinu pobytu v pôrodnici. Ráno odbehol domov pre deti, ktoré mohli so mnou a čerstvou sestričkou na izbe ostať koľko chceli, návštevné hodiny neboli nijako obmedzené. Asi 36 hodín po pôrode som išla domov na moju žiadosť. Vôbec nikto s tým nerobil žiadny problém. Ja sa cítim a zotavujem lepšie v

domácom prostredí. Spali sme koľko sme chceli a jedli sme keď sme chceli. Tri dni po pôrode sa u nás doma zastavila zdravotná sestra či sa nám darí dobre a či nemáme žiadne problémy- skontrolovala a odvážila maličkú.

Ešte chcem dodať, že v tejto pôrodnici pôrody do vody nerobia a ani som ho neplánovala. Život však prináša náhody a aj nehody, a každý pôrod je určitým spôsobom nevyspytateľný, ale aj jedinečný. Je ťažké každej žene vnucovať jedinú „pôrodnú predstavu“. Viac ako vodu však oceňujem polohu, pri ktorej nedochádzalo k priamemu tlaku na hrádzu. Vo svojom pôrodnom pláne som uviedla, že ak si to okolnosti nebudú vyžadovať (rodiť v ľahu na chrbte) chcem porodiť v polohe v akej mi to v danom momente bude vyhovovať.

V čom bol pre mňa tretí pôrod iný?

(Počas predošlých tehotenstiev a pôrodov bola informovanosť nulová. Aj napriek môjmu záujmu lekár „nemal čas“, ani ochotu na odpovede či poskytovanie akýchkoľvek informácií.)

Hovorí sa, že materinská láska je úžasný a najsilnejší cit a dodá vám energiu prekonať čokoľvek pre vlastné dieťa. Áno, ale koľko tej energie žena stratí pri prekonávaní „ťažkých pocitov“ a zabúdaním na pôrod keď príde ranená na duši z pôrodnice? Tento krát som všetku lásku, city, energiu mohla „plne investovať“ do rodiny a nemusela som z nej ukrajovať na „vyrovnávanie sa so svojimi depresiami a zabúdanie na pôrod“. Aspoň raz z troch životných

príležitostí som mohla pocítiť aké je to byť žena -človek a precítiť pôrod. Nebyť „kus“, ktorý má mať vec čo najskôr za sebou a potom sa učiť naň zabúdať. Aspoň raz som mohla pocítiť

silu tohoto momentu, svoju jedinečnosť v ňom a nemusela som sa pasovať s pocitom, že som niekoho v pôrodnici otravovala.

Lekár, či sestra v pôrodnici zažijú tisícky pôrodov za život a nemajú dôvod si ich uchovávať v pamäti. Ale jedna žena ich zažije len jeden, dva, či tri za celý život a žije nimi poznačená do konca svojho života. Človek, ktorý manipuluje s intimitou iného človeka si musí predsa byť vedomý, že tým pádom narába s najkrehkejšími citmi a psychikou človeka

a následky sa nikdy dokonale nezmažú z podvedomia. Preto je zarážajúce v akej miere sa medzi profesionálmi táto stránka ľudskej bytosti, ženy, prehliada a pôrod sa odľudštil čím v mnohých konkrétnych prípadoch nenávratne stratil svoju krásu, čaro a moc.

Nedovolila som si a ani si nedovolím hodnotiť odborné postupy nutné v patologických situáciách. Neodvážila by som sa rodiť bez prístupu lekárskeho zásahu v prípade patologickej situácie. Ak si však dovolím vysloviť kritiku na základe vlastnej skúsenosti, tak je smerovaná k atmosfére aká sa rodiacim ženám v pôrodniciach vytvára, ako sa so ženou jedná a zaobchádza, ako sa manipuluje s jej citmi a ako sa k nej personál v tejto pre ňu takej ťažkej a zároveň krásnej, a jedinečnej chvíli správa.

To nevyváži žiadny farebný box, žiadne materiálne vybavenie ani špičková technika.

Prajem všetkým mamičkám a budúcim mamičkám veža šťastia, lásky, nádherných a nezabudnuteľných chvíľ v živote so svojimi ratolesťami.

Sandra

(2 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)

Loading...