Rodinná posteľ

„Mamííííí, ľúbim ťa, pri teba“- ozve sa do ranného šera hlások môjho 1 a ½ ročného synčeka. No, kto by odolal? Rozospato vstávam a beriem nášho malého loptoša z jeho detskej postieľky do tej našej „velkášskej“. Silno ma objíme, oboma rúčkami pohladí po tvári a opierajúc o mňa tie svoje ľadové nôžky ponorí sa späť do ríše snov.

Poriadne ho poprikrývam, mrknem jedným očkom na budík a s úľavou (ešte môžem….), zatváram oči a podriemkávam…

Nie však nadlho, o chvíľu sa ozve cupotanie bosých nôžok- neklamný to znak, že sa blíži naša škôlkárka.

Zastane pri posteli a tichúčko zašemotí-„mami, môžem ku tebe?“ Premáhajúc ťažké viečka sa zmôžem len na nadvihnutie paplóna, čo dcérka berie ako neklamný znak pozvania do tepla postele a tak na našej palube pribudne ďalší tvorček z rodu „ľadovonôžkových“.

Prikrývajúc aj túto našu ratolesť, balansujem na okraji postele a premýšľam o tom, ako to asi robia rodičia, ktorí majú doma len takú obyčajnú dvojposteľ?????????

Najlepšie sa mi o tejto alternatíve premýšľa vo chvíli, keď zaujímam jogistickú polohu „spiaceho netopiera“, kým moja drahá polovička a moje deťúrence sladko odfukujú a spokojne rozťahujú svoje končatiny na všetky svetové strany.

A tak sa vrhám do tvrdej reality života, vstávam a presúvam sa do kuchyne, ktorá v tejto skorej rannej hodine patrí celá len a len mne, nie ako tá naša (už nie manželská) ale RODINNÁ POSTEĽ…

(Žiadne hodnotenia)

Loading...