Rozumieme si aj bez slov

Som zdravotná klaunka. V nemocniciach ma deti poznajú pod menom Dialýza Odmeraná a aj napriek tomu, že rozprávam rada, sú chvíle, keď sú slová priam zbytočné…

S kolegyňou, sestričkou Gvendolínou Vygumovanou sa chystáme na návštevu dvoch starších dievčat.

Kristína s Silvia sú sestričkou opísané ako „zlaté baby“, ktoré budú rady. Veľmi si však nepokecáme. Nebudeme hovoriť o vzťahoch, party, ani o ďalších životných príjemnostiach. Vlastne nebudeme hovoriť vôbec.

Baby veľmi slabo počujú.

Vojdeme do izby, naznačíme, či smieme ďalej. Sme vpustené. Gvendolína je ako vždy nadmerne nadšená, púli oči na všetky strany a nadšene máva rukami, ako príde. Obyvateľky izby nás sledujú, usmievajú sa. Sestričkino mávanie, veľmi triezvo brané doktorkou Dialýzou Odmeranou, začína mať jasné kontúry. Ťažko povedať, kde na to prišla, ale myslí si, že je letuška. Presne naznačuje, kde sú únikové východy. V tom momente je už z Dialýzinej ruky lietadlo, ktoré lieta po izbe.

Iste, jednoduché to nebude, nemocničný priestor je plný nebezpečných zákutí. Dve postele sú potiahnuté modrým igelitom, keďže na nich nikto nespí – to je úplne jasné more. Keď už lietadlo priamo klesá „do mora“, Gvendolína fúkne a ruka sa opäť vznesie do priestoru. Lietadlo chvíľu letí, no opäť začína klesať a fúknutím ho pred haváriou zachráni zase Kristína, do hry sa rovnako prirodzene zapája aj Silvia.

Lietadlo nakoniec hladko pristáva na sestričkinej kabelke. A vystupujú z neho cestujúci – bleskovo vylovím z vrecka dva červené nosy a dvaja cestujúci z obrovskými červenými hlavami na mojich prstoch vychádzajú. Zrejme sú ešte dezorientovaní časovým posunom, lebo kráčajú po Gvendolíniných rukách, po jej hlave, postupne prechádzajú na Silviu a jej spolubývajúcu a usádzajú sa im na nosoch. Dievky sa smejú, červené nosy im žiaria na tvári a na rozlúčku nám mávajú.

Bol to dobrý let! … veď aj bez slov sa dá veľa povedať a aj vyčariť prekrásny úsmev.