Z ulice bolo počuť krik a plač. Otvorila som balkónové dvere, aby som zistila čo sa deje. Plakalo malé dieťa, ktoré som v diaľke ani nevidela, ale podľa jeho silného hlasu bolo možné určiť, odkiaľ nárek prichádza. O chvíľu som zbadala, ako po chodníku pred našim panelákom kráča mladá mamička, na pleci má vyložené asi troj-štvorročné chlapča, ktoré sa vzpiera, vzdorovito trepe vo vzduchu nohami a krikom sa domáha naplnenia svojich detských práv.
Mamička, navonok ešte stále kľudná, ho pevne držala, aby nespadol, ale bolo vidieť, že jej trpezlivosť pomaly dochádza. Chlapec bol ťažký, potrebovala si oddýchnuť. Sadla si spolu s nim na lavičku, ale drobec, vytrvalý vo svojom odhodlaní tento verejný súboj vyhrať, pokračoval v plači. Vlastne už ani neplakal, ale v pravidelných intervaloch zlostne kričal a buchnátoval matku do chrbta. V návale zlosti si strhol z hlavy čiapku a hodil ju do mokrého snehu. Vtedy krčah maminej trpezlivosti pretiekol a… Veď viete, aj vy ste boli malí a aj ten váš zadok si všeličo pamätá. Stará dobrá výchovná klasika však v tomto prípade úplne zlyhala. Chlapec, zovretý v matkinom objatí, neprestajne plakal ďalej a jeho krik sa rozliehal sídliskom ešte dlho po tom, čo som ich obidvoch stratila z dohľadu.
Nemohla som ostať ľahostajná. Vnímala som ten zlostný plač ako protest presadzujúcej sa osobnosti, ktorá sa dôrazne dožaduje toho, čo mu dospelí odopierajú – robiť si podľa vlastného uváženia to, čo sa jej zachce. Ale chápala som aj matku, ktorá mala svoju pravdu a svoje dôvody, prečo teraz nemohla vlastnému dieťaťu vyhovieť. Nedokázala som povedať „ Bože, to je ale neposlušné dieťa ! “ alebo „ Ach, aká bezcitná matka ! “. Každý z nich mal v tej vyhrotenej chvíli svoju pravdu, pravdu najpravdivejšiu, jedinú a absolútnu…
Veľmi by som si priala, aby chlapča, unavené krikom, po ceste domov zaspalo a po zobudení by sa vôbec na nič nepamätalo. Ani na vlastný plač ani na výprask, ktorý mu uštedrila mama. Ale nabudúce, by vedelo, že takáto forma protestu sa nevypláca. A mama ? Tá by medzitým mohla porozmýšľať, prečo k hádke vôbec došlo. Čo stojí v pozadí záchvatu detského vzdoru ? Akú má jej dieťa povahu a ako ho vychováva ? Dáva mu dosť priestoru na prejavenie vlastnej individuality alebo je ona sama príliš autoritatívna ? Ak áno, tak prečo ? Ako ju vychovávali jej rodičia ? Ako teraz prežíva materstvo ? Je šťastná v partnerskom vzťahu ? Čo jej samej najviac chýba ? … Tieto otázky by ju donútili popremýšľať o tom, či je ona sama šťastná. Či si ako matka verí a či vie odmietnuť detskú naliehavú prosbu, bez toho, aby protest chápala ako útok proti vlastnej osobe.
Neviem o žiadnej škole, kde by nás naučili, ako správne vychovávať naše deti. Ak by aj existovala, určite by sa v nej vyučovali také predmety, ako rodičovská láska, trpezlivosť, intuícia a schopnosť vcítiť sa do detskej duše. A tak nám nezostáva nič iné len zmobilizovať vlastný zdravý rozum, počúvať hlas svojo srdca a veriť, že aj napriek omylom, ktorým sa určite nevyhneme, sa nám predsa podarí vychovať spokojné a šťastné deti.
(Žiadne hodnotenia)
Loading...
Odborník: Pravda o užívaní liekov v tehotenstve
Niečo pre „novomačkárov“ alebo Dôležité veci, ktoré by ste si mali premyslieť, kým si zaobstaráte mačku
Aj mačka môže byť v strese
Ako kŕmiť mačku?
Som neschopná, tučná, blbá. Patria tieto hlasy skutočne nám?
Ako odobrať malému dieťaťu moč
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Ja som sa zase stretla s poucanim verejnosti preco moje dieta este nespi, ved je uz vecer a preco som ho zobrala von. Zozaciatku ma to nahnevalo, ze co sa do mojho dietata staraju, otravuju ma a ja im mam nieco vysvetlovat? Neskor som si vsimla, ze sa do mna staraju ludia, ktori sa chcu prihovorit malemu ale namiesto mileho slova sa do mna pustia. Predpokladam, ze tito ludia sa nemaju s kym porozpravat a tak povedia hocico hocickomu.
No,nechcem sudit,ale poviem si len svoj nazor.Ked som bola mala,nikdy som nerobila taketo „cirkusy „kvoli neakej veci,ak som nahodou zbadala v obchode a chcela som ju. A preco? Lebo mi ju mama aj tak nikdy nekupila. Moj brat naopak vyplakaval vkuse,lebo vzdy dostal,co chcel a ak nahodou mama povedala,ze „teraz nie“,tak to ho poculo cele mesto,ak nie aj populacia na inej planete. Takze nechcem tym povedat,ze treba detom odopierat (to v ziadnom pripade),ale netreba im vsetko kupit. Väcsinou su na vine aj stari rodicia,ktori ich nesmierne rozmaznavaju,ako tu uz baby hovorili…no netreba im to dovolit. Viem,ze je to tazke a cela rodina si mysli potom,ake sme nanic,bezcitne,odporne a nevieme si vychovat poriadne „decko“,ale mali by sme sa snazit im to poriadne vysvetlit. A ked to nejde po dobrom,tak po zlom! My sme ich rodicia,su to nase deti a my uzname za vhodne,aky sposob vychovy zvolime! Ked sa to dotycnym nepaci,tak je to ich problem.V takychto veciach,musime -aj napriek vsetkej slusnosti-pouzit vlastnu autoritu a nenechat sa manipulovat. Takze do toho!
ono keby tam vyrevuval nejaky opilec, tak sa vsetci otocia a tvaria sa, ze nic nevidia, ale ked ide mama a placuce dieta, tak su hned vsetci straaasne mudri, aj s mamou som sa uz parkrat kvoli tomu pochytila, ja necham maleho nech krici, ked chce, ale na veci to nic nemeni, poviem raz a hotovo, potom som „hlucha“, ale mama donho zacne hustit a co mam najradsej zacne vytahovat sladkosti, sestre zase raz rupli nervy a povedala mu, ze je sprosty, mal dva roky, takze radsej nikoho nevolam na strazenie a do kina, alebo do divadla pojdeme s manzelom tak o desat rokov
Toto su haklive situacie a vzdy sa riesa inak. Niekedy je den blbec, ked deti revu, matka je nervozna alebo ju nieco boli, alebo nema navarene a nevie ako to bude riesit a okrem toho streta v ten den okoloiducich, ktori maju asi tiez den blbec a len frflu, poucuju, komentuju, davaju rady alebo sa vyhrazaju. A potom su dni, ked vam dieta place a okoloiduci vam ho upokoji len takym usmevom, alebo vam ho pochvali, ake krasne dieta mate a vy ste stastna. Ja mama dve deti po roku. Este ked som bola s druhym tehotna, sme zali „obdiv „okolia a poznamky, ze v dnesne dobe a ako to zvladnem ……..
Ja osobne som moje prve dieta casto „tyrala“ tym, ze som ho nechala plakat na verejnosti, nutila chodit, aby sme sa aspon pohli z miesta. Vtedy sa to dalo, ale teraz ma 2,5 roka a druhy ma 1,5 a ked zacnu obaja ,tak asi zvalcuju cele sidlisko. Nemozem niest 26 zmietajucich sa kilogramov. Niekedy je fyzicky trest rychly a ucinny, ale vracia v tej podobe, ze potom aj ten starsi si svoje „nervy“ vybija na mladsom a cape ho hocikedy. A plati len to, ze matka si dieta vynosila, porodila – co bolo nic, to bola len prechadzka ruzovou zahradou.Vychova to je ozajstny zivot, to je ta najvacsia drina, to je to odriekanie po cely zvysok rodicovskeho zivota. Ale kazdy si cestu vybera sam!
Ja viem presne, kedy sa ako mám zachovať, no žiaľ, nie vždy som v takej psychickej kondícii, aby som svoje dobré úmysly dokázala aj v praxi realizovať a tak to niekedy (ale zriedka) končí rovnako, ako v článku. Ale nenaučila som sa to sama, veľa som si vzala z mojej mamy, veľa z literatúry, pozorovania a tak. Ale rodičovstvo by sa malo vyučovať, to je bezpochyby.
U malých detí, ktoré ešte nemajú vyvinuté centrum pre sebaovládanie je normálne, že vzdorujú. A čím viac sa na ne tlačí, tým to horšie zvládajú, až majú nakoniec zlosť na seba, že sa zlostia. Sľubovať im to i ono, a tak ich vlastne učiť využívať až zneužívať je to najhoršie, čo pre nich môžme pri ich výchove urobiť. Vieš Timi, aj u nás to niekedy takto vyzerá. Čím je to, že babky si babky myslia, že vlastnia patent na rozum?
Ja mam svokru, ktora sa mi neuveritelne stara do vychovy mojho 2,5 rocneho syna. Uz niekolkokrat sme jej aj s muzom vysvetlili, ze si to neprajeme, ale nezabera. Ked maly zacne vzdorovat a vynucovat si veci krikom a revom, ona ho nosi na rukach a rozprava mu, ze mu vsetko dovoli a splni, len nech je ticho a neplace…my sa snazime mu rozumne vysvetlovat, ona to vsetko neguje a rozmaznava ho..a este som aj zla a bezcitna….takze nielien cudzi ludia na ulici, ale aj vo vlastnej rodine mozu riadne otravit vypate situacie s vzdorovitymi detmi 🙁
No ja som jednoznačne na strane matky. Podobných situácii som zažila neúrekom. A to sa veľmi nerada stávam stredobodom pozornosti širokého okolia. Dieťa veľmi rýchlo zistí, že krikom na verejnosti môže rodičov vydierať a s radosťou to používa, ak rodičia ustúpia mienke okolia.
Keď mal starší syn Jakubko 2,5 roka (mladší Janko 3 mesiace), pravidelne sme chodili z detského ihriska tak, že revúceho a metajúceho Jakubka som niesla pod pazuchou a druhou rukou tlačila kočík. Trvalo to asi dva týždne, než Kubko pochopil, že týmto spôsobom si svoje (ostať dlhšie na ihrisku) nevymôže a s revom prestal.
Držím palce všetkým rodičom, aby dokázali vychovávať svoje deti aj v situáciách, keď to nie je príjemné a aby nestrácali nervy.
Este horsi pripad ako ze ma niekto reci, preco si capla svoje dieta kedi reve a vzpiera sa je, ked niekto mudry ti zacne vysvetlovat, ze mas to dieta poriadne strepat, alebo sa zacne vyhrazat priamo dietatu. (Zazila som niekolko krat.)
clanok na pouvazovanie… Ja osobne neznasam, ked vy nieco riesite s detmi, alebo vam aj vypnu nervy na capnutie a niekto sa na vas osoci, preco bijete deti :o)
Ja som to osobne zazila a myslela som, ze tu zensku „zaskrtim“…
Nie neuznavam bitku! Nechcem capnut, ale kazdy ma aj slabe chvilky…hlavne ak niekedy zabrdaju obe deti 🙁 Takze si myslim, ze nikto nema pravo posudzovat! Nech sa mu javi situacia akokolvek rozne… Pomoc nespociva v „mudrych“ poznamkach 🙁
Viem si predstaviť situáciu aj z pozície prizerajúceho aj z pozície matky. Môj syn to prvykrat urobil, keď som ho už nemohla dať do kočíka, lebo na svoj vek: o dva mesiace mal mať dva roky sa už nezmestil do žiadneho kočíka (111cm) a chodil len päť mesiacov. Hľadala som mu po celom meste topánky veľkosť (26 – francuzske cislovanie). Bol unavený a už nevládal. Myslím, že ani iným deťom takéto nákupy nie sú vhod. Všetci mali pripomienky. Jeden pán mi ho pomohol vložiť do elelktričky, kde zaspal. Topánky som musela dať urobiť na mieru (trvalo to tri týždne) a aj napriek zvýšenému rastu a plochým nohám som nemala nárok na zľavu a zaplatila som za ne 2980 Sk. Jedno ponaučenie som si z toho zobrala, kupujem a objednávam cez kataógy a každé leto šetrím na topánky na zimu, aby som ich na začiatku septembra mohla dať urobiť. A vždy dúfam, že mu vydržia až do jari a nebude v strede zimy potrebovať ďalšie. Myslím si, že v takej situácií treba žene vždy pomôcť a potom rozobrať situáciu, prečo k nej došlo. Možno to dieťa, aj keď vyzerá na vonok O.K. má aj iný zdravotný problém. Ja s tým žijem. Môj syn vyzerá ako reklama na detskú výživu a pritom žije celý život na diéte. Vyzerá na desať a má sedem. Vyzerá mocný a naprek tomu (aj vďaka niekoľkým hospitalizáciám) je na chlapca až neuveriteľne precitlivelý.