Škola života

Malá Hanka sa veľmi tešila do školy. Už jej bolo doma trocha dlho. Chcela sa aj ďalším ľuďom pochváliť, že už pozná skoro všetky písmenká, niektoré aj napísať vie, že spočíta päť plus dva a ani prsty na to nepotrebuje. Len tak v hlave si to dokáže zrátať!

Prvý deň šla do školy s mamou. Hanka si už bola istá, že to je jej mama a že ju nikdy neopustí. Sprvu o tom Hanka presvedčená nebola. Najmä tie prvé mesiace, keď sa zrazu po rokoch strávených v detskom domove ocitla v novom dome, medzi novými ľuďmi. Boli k nej naozaj milí, ale Hanka, hoci ešte malá, vedela o živote svoje. Na vlastnej koži prežila, aké je to byť v domove, aké je to chcieť sa odtiaľ dostať von, k rodičom; aké je to, keď sa potom u rodičov ocitnete, hoci to nie sú tí istí ako na začiatku, tí biologickí, ale iní rodičia, adoptívni, ktorým sa nenarodila, ktorí sa len tak z čista-jasna rozhodli, že budú milovať práve túto malú dievčinku. Hanka mala svoje – priam dospelácke – skúsenosti, a tak novú mamu a tata dlho a niekedy aj dosť nevyberanými spôsobmi skúšala, či je to s tou ich láskou skutočne pravda, či Hanku nevrátia do detského domova ani vtedy, keď bude strašne, ale fakticky strašne neposedná a priečna. Mama s tatom všetko vydržali a návrat do detského domova sa nekonal. Konal sa príchod do školy.

Prvý deň bol sviatočný a hravý, ale o týždeň-dva sa už v prváckej triede usilovne pracovalo. Deti vtláčali plniacimi perami písmená do predtlačených riadkov, jazyky im často z pusy vybiehali, aby sa im lepšie a krajšie písalo. Hanke to šlo dobre. A ak aj nie, mama jej doma pomohla, vysvetlila, spolu si to natrénovali a… Boli aj pochvaly.

Keď sa prváci naučili písať, to bolo niekedy začiatkom leta, pani učiteľka ich vyzvala, aby vypracovali svoj prvý projekt. Téma: Moja rodina. Pomocné body, ktoré pani učiteľka zadala deťom, aby sa im lepšie pracovalo, boli takéto: Moje narodenie; Prvé roky života: už dvíham hlavu, už sedím, učím sa chodiť; Súrodenci, V škôlke, Rodinné Vianoce.

Hanka hneď začala premýšľať, ako si to krásne spraví. Z myšlienok ju vyrušil spolužiak Peter, ktorý sa pýtal, čo má robiť, keď nemá ani ocka, ani súrodencov.

„Aha!“ spomenula si pani učiteľka a vzápätí dieťatku poradila: „Tak to tam nepíš.“

„Ale potom to nebude dokončené, bez ocka…“ opäť sa ozval Peter.

„Ale bude,“ povedala učiteľka, a keď si chlapec stále nesadal a vyzeral, že sa ešte niečo chce opýtať, učiteľka dodala: „Deti, veď som to všetko povedala jasne. Netreba mať vždy nejaké pripomienky. Popremýšľajte a pôjde vám to.“

Keby bol Peter väčší, možno by premýšľal, či sa púhym popremýšľaním dá zhmotniť skutočný ocko, aby sa o ňom dalo napísať do projektu… A prišiel by na to, že pani učiteľka niekedy hrozne tára.

V šatni Hanka ľutovala Petra detsky krutým spôsobom: „Ty to máš zlé, že nemáš ocka. Ja to mám dobré. Ja ho mám.“

Cez víkend hneď zrána, pustila sa malá Hanka do projektu Moja rodina. Celá hrdá, akú dôležitú úlohu má.

„Už som ako veľká!“

Na stolík si vyložila veľký papier, čo jej ešte včera dala mala, a papierik s pomocnými bodmi na vypracovanie projektu, čo im dala pani učiteľka. Krasopisne do stredu napísala hrubou fixkou: Moja rodina. A potom spravila menší zelený nadpis: Moje narodenie. A potom tam perom malým písmom vpísala: Neviem nič o svojom narodení. O chvíľu pribudol ďalší menší zelený nadpis: Prvé roky života a modré litery: Nepamätám sa. A tak to šlo ďalej. Menšie zelené nadpisy a modrým písmom napísané: Hlavu mám vždy zdvihnutú; Sedím a chodím odjakživa. Súrodencov nemám. Na škôlku sa nepamätám.

Práve vtedy vošla do detskej izby Hankina mama. Pozrela dcérke cez plece, čo to tam tak sústredene robí. Stislo jej srdce.

„Nepotrebuješ pomôcť?“ opýtala sa mama dcéry.

„Mmm,“ záporne pokývala hlavou Hanka. „Viem to sama. Pozri. Už to bude… Teraz príde to najlepšie.“

Prišlo. Hanka vpisovala slovká pod posledný zelený titulok: Rodinné Vianoce. Na Vianoce sme boli spolu. Mama, tato a ja. Dostala som darčeky. Stromček sme mali malý. Pekne svietil. Kapustnica ani ryba mi nechutila, tak mi mama dala chlebík s ramou. Vianoce sú krásne.

V pondelok si skoro všetky deti priniesli projekty. S niektorými im zjavne pomáhali rodičia, niektoré deti pracovali samé. Hanka si všimla, že všetci si nalepovali na projekt fotografie, keď boli bábätká, keď boli trošku väčšie… Hanka si celá spotená spomenula, že pani učiteľka vravela o fotografiách, ale Hanka zabudla… Z domova ich aj tak veľa nemá. Dve? Tri? A ani na jednej nie je ako úplné bábätko… A mama povedala, že na tie fotografie musia dávať veľký pozor, lebo iné nemajú.

„Tak by mi ich možno ani nedovolila nalepiť,“ utešovala sa Hanka.

Deti postupne chodili pred tabuľu a ukazovali ostatným svoje práce. Pani učiteľka ich chválila. Aj Hanku pochválila, ale povedala aj:

„Máš to nejaké prázdne, Hanka. Ale však my vieme, odkiaľ si.“

Hanku rozbolelo brucho. Pred tabuľu prichádzali ďalšie deti. Vtedy dostala Hanka nápad. Dokreslila do svojho projektu dve kresbičky. A na konci hodiny ich išla ukázať pani učiteľke. Navrchu projektu bol ceruzkou nakreslený obrázok smutného dievčatka, ktorému z očí kvapkali slzy až o tri riadky nižšie. Na spodnej časti projektu bola farebná dievčenská tvár a na nej červenou priam vyrytý úsmev od ucha k uchu.

Pani učiteľka mlčky hľadela na obrázky.

„To som bola vtedy…“ vysvetľovala Hanka.

Pani učiteľka si sadla.

„… a to som teraz,“ pokračovala Hanka.

Pani učiteľka sa rozpačito začala hrabať vo veciach na stole.

„Vidíte, usmievam sa,“ nástojčivo hovorila Hanka.

Pani učiteľka povedala:

“Vidím, máš to krásne.“

A Hanka sa doma chválila, že dostať pochvalu za projekt o rodine, je ľahké.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...