Staršia sestra mojej malej

Ked som sa s manželom sťahovala do úplne nového prostredia, bez známych a príbuzných, na sídlisko, ktoré oproti môjmu rodičovskému domu na dedine vyzeralo skutočne divoko, mala som zmiešané pocity. Na jednej strane radosť z nového, samostatného bývania, na strane druhej ten zvlášny pocit anonymity.

Po roku sa nám narodila krásna dcérka. Proste úplne tá najkrajšia, to pozná každá mamina. Po pôrode som dlhú chvíľu na ňu len hľadela, ako niečo tak krásne a dokonalé mohlo zo mňa a manžela vzniknúť. Sama som totiž v puberte mala komplexy zo svojho vzhľadu “orlí nos” po tatkovi, menšia a guľatá postava po mamine a pleť, no škoda reči, ani neviem komu za ňu ďakovať. Preto som bola v nemom úžase z jej modrých očičiek, broskyňovej pleti a krásnych malinových ústočiek. Ale manžel sa v nej hneď spoznal.“ Presne, aj ja som bol taký pekný, keď som bol malý.”

No napriek mojej domnelej osamelosti sa okolo mňa po jej narodení začalo zbierať pár skalných kámošiek. Neboli to síce moje rovesníčky, dokonca nemohli sedieť ani vpredu v aute, ale veľmi, preveľmi lúbili moju malú princeznú. Z čistej lásky jej ako šesťmesačnej, nemali problém doniesť napríklad čipsy alebo zmrzku. Bolo mi jasné, že prejavy ich lásky budem musieť trošku korigovať.

Najskalnejšia z nich sa ukázala byť Majka. Veľmi milé, pojašené dievča, ktoré síce vyzeralo na 15, ale priznala sa, že po prázdninach bude len piatačka. Majka nemala súrodencov, aj preto túžila po sestre, ako bola moja malá. Zo začiatku som sa bála nechať moju, skoro už ročnú slečnu v opatere asi o 10 rokov staršej slečne, ale riskla som to. Aj ja som v Majkinom veku túžila kočíkovať všetky bábätka po okolí. A ocenila som aj Majkinu odvahu. Napriek tomu, že ma vôbec nepoznala, prišla si malú vypýtať. Asi po polhodinovej prednáške, čo malá smie a čo nie, som ich poslala vonku. Keďže všetko dopadlo dobre, Majka chodila s malou vonku čoraz častejšie. Ale po jednej takejto prechádzke, keď hodinka už dávno ubehla, kočky sa stale nevracali. So zlým pocitom som vybehla pred bytovku. Zďaleka som ich videla, ale niečo tu nehralo. Až keď prišli bližšie, zbadala som, že malá má leukoplast cez celú bradu a novú bundičku.

“Teta, nehnevajte sa, mali sme nehodu. Však mi ešte dáte vašu Anetku?”

Tá nehoda znamenala toľko, že Majka stretla kámošku a tá bola zaľúbená do istého Andyho. Tak ho obe spolu aj s Anetkou prenasledovali. Malá im však nestačila a ”vysypala” sa na štrku.

Na druhý deň som zistila, ze Anetka má nielen cestný lišaj cez celú bradu, ale chýba jej kúsok z oboch horných lopatiek. Asi pred troma mesiacmi jej konečne vyšli.

“To nič teta, ani ja som nemala predné zuby, v prvej triede mi dorástli. ” upokojovala ma Majka.

Spomenula som si, že keď som mala asi 12 rokov, švagriná mojej mamky mi zdôverila svojho asi ročného Adama. Ten mi po 5tich minútach spadol do rybníka. Mne bola voda síce len po pás, ale malý Adamko sa kompletne vykúpal. Jasné, hneď som so sklopenými ušami utekala Adama vrátiť.

Majke som to predsa nemohla mať za zlé.

Dnes napriek tomu, že Majka je už skoro 15 ročná kočka, stále sa kámoší s mojou už 3 ročnou slečnou, obliekajú si spolu bárbiny, tajne chrumkajú čipsy a na ruky si lepia tetovačky. Proste sestry. A ja mám, ani neviem ako, dve dcéry.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...