Ukradla som kamarátke meno pre bábätko!

Hovorí sa: Nomen omen. Čo znamená meno predurčuje. Skrátka, nie je jedno, či sa budete volať Zuzanka, Adelka, Marek, Milan alebo Dália.

My matky vieme, že výber mena je v čase tehotenstva jedna z najvznešenejších disciplín. Niečo ako krasokorčuľovanie na zimných olympijských hrách.

Každá snívame o mene, ktoré bude mať úžasný príbeh alebo sa bude dotýkať milovanej osoby.

Napríklad kamarátka Lucia. Tá oznámila manželovi radostnú zvesť po rokoch snaženia na dovolenke pri mori. V tej chvíli obaja sedeli  v prístave a nadohľad práve zakotvila malá loď, na ktorej stálo ELLY. Šťastný pár sa objal a rozhodli sa, že ak sa im narodí dcéra, bude to Ella.

Na druhý deň na prechádzke zistili, že loďku videli naozaj len z diaľky. Na prove stálo JELLYFISH (medúza). Nevšimli si to, lebo písmenká ELLY boli červené, kým ostatné nenápadne modré. Naozaj sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Veronika.

S kamarátkou Luciou som sa stretla v čase, keď sme s mužom vyberali prvé meno, a oni sa už tešili na druhého potomka.

Diskusia sa niesla v duchu: tóóóľko krásnych mien existuje. Kamarátka sa nevedela rozhodnúť medzi Alžbetou, Renátou, Miriam, Karolínou, a potom dodala tú osudovú vetu:

„No a Kristínka je úplne čarovná, že?“

Kristínka. Presne ako tá Kristínka z pesničky. Tá, čo mala o dva roky dlhšie vlasy. Nepoameričtené, neotrepané meno, z ktorého cítiť nedbalú eleganciu, a ktoré nekomolí žiadna divná skratka ani chalanská verzia.

Doma som to oznámila mužovi a on, že dobre. Bude to Kristínka. Radosť preveliká, máme meno pre dievča.

To ako si mohla?!

Radosť skončila v momente, keď som z pôrodnice odoslala SMS s menom a váhovými a výškovými parametrami novorodenca. O desať sekúnd zapípal mobil a na displeji sa objavila gratulácia:

„To nemyslíš vážne! Kristínka bolo moje meno! Meno pre moje dievčatko! Veď som ti to vravela!“ A za tým deväť plačúcich smajlíkov. Za každého písmeno jeden.

Hups… kedyže ma to meno napadlo? O chvíľu mi pípla správa od mamy:

„Gratulujem. Škoda, že ste nedali tú Emu, ako som vám vravela.“

Kamarátka aj s jej predpôrodnou menovou traumou sa mi okamžite vyparila z hlavy.

Luciu som stretla o niekoľko mesiacov. To už pred sebou tlačila kočík s malou Júliou. Chladne prijala moje úprimné gratulácie a poznamenala, že všetky dievčenské mená neznáša, akurát Júliu neznáša o voľačo menej.

Na Kristínku sa odmietla pozrieť. Vraj by to niesla ťažko. Pri odchode mi smutne zašepkala:

„Odpustila som ti, že si mi ukradla meno pre bábätko. Ale zradila si moju dôveru. To ti odpustiť nemôžem!“ 

Potom nás na niekoľko rokov rozdelila materská dovolenka a sťahovanie do iného mesta. Na pohrebisku ženských priateľstiev by ste našli mnoho podobných príbehov. Tento oficiálne skončil v deň, keď som jej poslala SMS o narodení druhej dcéry. 

„Ahojte, volám sa Nelka, mám 3320 gramov a 52 centimetrov. Teším sa, že som medzi vami!“

O chvíľu zapípal mobil s odpoveďou. 

„Jéj, aké pekné meno. Super, hľadala som nejaké pre psa, čo sme si zajednali u chovateľa.“

A tak pamätajte. Nielen ženy a autá, ale predovšetkým mená pre bábätká sa za žiadnych okolností nepožičiavajú. 

(9 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)

Loading...