Určite to poznáte…

Určite to poznáte, temné zákutia Vášho bytu ukrývajú haraburdie, ktoré nemáte to srdce vyhodiť. Pri nárazovom upratovaní sa ale občas prekonám a zbavím sa nepotrebných vecí. Po zotmení sa zakrádam v domácom odeve nedefinovateľnej farby a tvarov ku smetiakom a z lásky k veciam, ktoré vyhadzujem ich úhľadne postavím ku kontajneru – veď možno ešte niekomu padnú vhod…

A zároveň sú medzi nami takí, ktorí s vášňou lovca mamutov obchádzajú kontajnery a zmocňujú sa „príma vecičiek“, čo sa určite raz zídu – pre svoju potrebu alebo potechu niekoho iného.

Aj my máme v bytovke takéhoto „lovca“. Je to zhovorčivý dôchodca, ktorý s „príma vecičkami“ zapratal celú bývalú sušiareň. Má to tam ako v butiku, naaranžované a tematicky usporiadané.

Navyše je to človek štedrý – s radosťou pristavuje susedov a pozýva ich do svojho kráľovstva, aby si niečo vybrali. Väčšinou má horúce tipy, niektoré veci sú už aj rezervované. Samozrejme najviac ho zbožňujú deti, najmenej ich maminy, lebo im opäť pribudne vec, bez ktorej by ďalej ani nemohli žiť…

Teraz už k veci:

Pri odchode na materskú dovolenku mi kolegovia darovali obrovské plyšové kuriatko. Keď sa nám narodil Maťko, naše kuriatko trónilo v rohu izby a bolo oveľa väčšie ako on. Potom sa Mates naučil liezť a často sa s ním hrával a naťahoval.

Medzi prvými Maťkovými slovami okrem baba, dede bolo: „Pipa“

Tušíte správne, Maťko a Pipa boli nerozluční parťáci, až kým Maťkovi nediagnostikovali alergiu na prach.

I keď s ťažkým srdcom, začala som konať. Pobalila som všetky „lapače“ prachu medzi nimi aj Pipu. Veď napokon, mala už nárok na zaslúžený odpočinok. A tak ju už bez jedného očka, krídelka, pozašívanou hlavou a vystrapkaným zobáčikom – s povzdychom spomínajúc na moje materské začiatky vkladám do veľkého igelitového vreca. Jasné, že neskoro večer, keď Maťko už sladko spí. A aby ste ma neodsudzovali, že som brutálna matka, niekoľko dní pred týmto neodvratným krokom sme sa s Maťkom dohodli, že Pipa je už staručká a odchádza na Ostrov hračiek. V poslednom čase si na ňu už ani nespomenul, tak som mala aspoň čisté svedomie, že nespôsobím jazvu v jeho zdravom psychickom vývoji. Zatváram kontajner, odchádzam. Opäť sa vrátim, igelitový mech kladiem vedľa kontajnera, predsa mi nedá Pipu nechať samu medzi páchnucim odpadom. Večer zaspávam v nádeji, že ráno prídu smetiari a jedna životná kapitolka je za nami.

Dni plynú šialene rýchlo ako aj v ostatných mladých rodinách. Raz podvečer sa s Maťkom vraciam z prechádzky, niečo mu vysvetľujem, tešiac sa na pokojný večer.

Zrazu ma zastaví sused – „lovec“ a horlivo ponúka: „Suseda, dlho som Vás nevidel a Maťka tiež nie, minule som ráno predbehol smetiarov a povyberal som pár schopných vecí. Skôr, než stihnem odmietnuť, ťahá ma zvedavý Maťo opotrebovanú pracovným dňom do susedovej „výstavnej siene“. A tam sa to stalo. Zbadala som ju, môj krvný obeh si dal náhlu pauzu, rýchlosťou F1 rozmýšľam, či Matesovi okamžite nenasadím na hlavu to hrozné vedro, čo je pri dverách, len aby ju nezbadal. Ale tok myšlienok prepracovanej matky nemá šancu proti bystrej reakcii vyšanteného škôlkara!

Maťko s nadšením zlatokopa vykríkne:“ Mamííí, pozri, naša Pipa! Dokonca ju na Ostrove hračiek aj uzdravili!“ Ja stojím zmrazená, pot ma stihol obliať snáď 4x, tvár strnutá ako po botulotoxínovej injekcii, rýchlo hľadám adekvátne vysvetlenie, aby sa Mates necítil oklamaný. Naozaj, Pipa mala prišité očko, doháčkovaný zobáčik a oblečenú detskú vestičku.

„No, vidíš, Maťo, Pipu nám na Ostrove hračiek opravili a teraz iba čakala, kedy si ju vyzdvihneme.“ Domov sme pravdaže odchádzali traja a všetci spokojní.

Tento raz sa mi to prepieklo. Pre „nesmrteľnú Pipu“ som našla bezpečné miestečko a keď sa chcem niečoho navždy zbaviť, použijem radšej kontajnery mimo „revíru“ nášho suseda.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007