Všetko malo byť inak

„Tlačte, mamička, ešte tlačte, už vidím hlavičku…“ Lenže tá hlava má stredom akúsi divnú čiarku. Nečudo, keď sa svet pýtam zadkom napred. Aj lekár sa môže mýliť, veď je to len človek. V správe o novorodencovi – teda o mne – už vopred napísali, že som sa narodila normálne, záhlavím, bez komplikácií. A možno preto, že ja som ju pred pôrodom nečítala, narodila som sa celkom inak: panvovým koncom, polopridusená s omotanou pupočnou šnúrou okolo krku. Chúďa moja mama! A to ešte netušila, že pokračovanie môjho života nebude iné.

Pobyt na čerstvom vzduchu prospieva každému bábätku. Aj ja som si podriemkavala v kočíku pred domom, mamička ma občas skontrolovala a pohojdala a potom zrazu prišla taká čudná teta a začala kočík tlačiť preč. Prišli sme spolu až pod les a mne sa ten výlet veľmi páčil, a tak som konečne prestala revať. Čo mamička spomína, vraj som bola príliš hlučné bábätko: 4 hodiny spánku (samozrejme, nie súvisle) a zvyšných 20 hodín revu (takmer súvisle). Ale s tou tetou to bolo celkom iné. Dlhé hodiny ma vozila po lúkach a kopcoch. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že to bolo celkom inak. Na dedine bývalo dievča s DS a to na jednej zo svojich prechádzok uchmatlo kočík aj so mnou a utekalo k lesu. Vraj sa so mnou chcelo hrať ako s bábikou. Hľadala nás takmer celá dedina a napokon nás šťastlivo našli.

Tým sa však moje putovanie po okolí neskončilo. Ledva som sa postavila na vlastné a naučila som sa s nimi zapletať, zas som sa kamsi podela. Kým som ja hodovala u susedov na zabíjačke a usilovne som sa učila po maďarsky (vraj, koľko vieš jazykov, toľkokrát si človekom, tak som sa chcela viac poľudštiť), mama robila po dedine paniku a zas ma dala hľadať. Na to: „Gyere!“ zdôraznené výpraskom nikdy nezabudnem, keď ma tam našla za stolom napchávať sa oškvarkami.

Aby som sa viac nestratila, asi si ma chcela priviazať, no zas to dopadlo inak. Mamička už mala v brušku druhé bábätko, no ešte pred pôrodom chcela stihnúť pozavárať čerešne. To bábätko bolo obrovské, a ak nie bábätko, tak aspoň to brucho určite. Mamička ledva sedela na stoličke a aby sa od čerešní veľmi nezababrala, nedala si podbradník, ale zásteru. Takú, čo sa vzadu viazala na mašličku. Sedela na tej stoličke a plnila čerešne do pohárov. Ja som sedela za tou stoličkou a hrala som sa so šnúrkami zo zástery. A ako náramne sa mi to páčilo! Tu som zapletala, tam som zamotávala a bola som pri tom celkom ticho, až kým sa šnúrky neminuli. Keď už nebolo čo viazať, rozrevala som sa. Mamička sa chcela pozrieť, čo sa mi stalo, no rýchlo zistila, že sa nemôže ani hnúť. Ja som ju totiž tými šnúrkami dokonale priviazala o stoličku a vďaka druhému bábätku bola mamička ešte nemotornejšia. Musela obetovať zásteru a zo stoličky sa odrezať. No dobre, viac už mamku priväzovať nebudem.

Keď sa narodilo druhé bábätko, otvoril sa mi nový svet. Mamička mala plné ruky práce s mojou sestričkou a tým pádom jej ostávalo menej času na stráženie mňa. Ja som túto výhodu ihneď využila, nenápadne som sa vytratila z domu. Podarilo sa mi výjsť až von z dvora na ulicu. Ako som si tak vykračovala a nikomu som vo svojich 3 rokoch nebola sama podozrivá, vošla som na návštevu do susedovie dvora. Tiež tam pobehovala hydina, nič nové. No bol tam aj malý drevený domček a v ňom bývalo chlapté zviera, aké sme my na dvore nemali – pes. Neviem, čo mi to napadlo pozrieť sa mu na zúbky, no zas to dopadlo inak: zle pre mňa i pre psa. Pes ma dohrýzol, za čo ho dali utratiť. A mňa viezli na jedinom a najrýchlejšom trabante v dedine do okresnej nemocnice na zašívanie. Sľubujem, že už dám zvieratkám pokoj a nebudem sa im pchať do búdy.

Čím viac ma mamička strážila, tým väčšia bola moja túžba zmiznúť jej z očí. Našťastie mám skvelú sestru, a to už od narodenia. Pochopila ma a pre niečo sa zúfalo rozplakala. To bola moja šanca! Radšej som už nešla nikam von, uspokojila som sa s temnými zákutiami nášho dvora. A nesklamala som sa. Na jednom stolíku som objavila to koleso, kde minule mamička sekala hydine žihľavu. Vtedy sa to tak pekne točilo a čerstvá žihľava krásne voňala… Aj ja som si chcela zatočiť, no vraj to nie je nič pre deti. Tí dospelí sú niekedy neuveriteľne sebeckí! Chytila som kľuku a pomaly som začala točiť. Obrátky sa zvyšovali a ja som sa tešila ako malé decko. „Beruškáááááááááááá, kde síííííííí?“ To by nebola mama, keby si nevšimla, že som zas niekde zmizla. A aby nezistila, s čím som sa hrala, chcela som to roztočené kolo s nožmi zastaviť. Lenže ako? Kľuka sa točila tak rýchlo, že som ju nevedela chytiť. No ak to mama zistí, dostanem. Nenapadlo mi nič múdrejšie, len strčiť ruku do toho kolesa. Ešte sa mi nezahojili hryzance od psa, už sme boli v nemocni opäť – tentokrát prišívať odrezané prsty.

Mama ma už naozaj nikde nepustila. Dôkladne ma strážila, no žiadny dospelák nedokáže byť naraz všade, a tak na moje šieste narodeniny svitla nádej na ďalšiu vylomeninu. Mamička je poklad a chystala mi krásnu oslavu. Veď čo nevidieť pôjdem do školy a to je veľká udalosť! A kým ona chystala, ja som sa hrala na dvore. Pre istotu som neliezla do žiadnej búdy a nikam som nepchala prsty, taká obyčajná nuda. Ale čo tak vyskúšať sušiak na prádlo? Na tom by sa dalo fantasticky pohojdať. Stačí len vydriapať sa hore a zvesiť sa na rukách. Aký je svet z výšky krásny! „Beruškáááááááááá, čo robíííííííííííííš?“ Zasa mama! Tá má asi nos na moje huncútsva, opäť ma vymákla. „Okamžite poď odtiaľ dolu!“ zmenil sa prívetivý materinský hlas na rázny rozkazovací spôsob. No, …, šla by som, ale ako? Hojdala som sa dosť rýchlo a nevedela som sa zastaviť. Detský mozog veľmi realistickými predstavami neoplýva, lebo mne nenapadlo nič lepšie, než skočiť dolu. Malo to byť celkom inak, no dopadla som tak, že som si polámala ruku. Pekný darček na narodeniny.

So sádrou na ruke som nastúpila do prvého ročníka a tým sa nadobro uzavrela kapitola mojich neuveriteľných bádateľských zážitkov spojených s netypickými detskými úrazmi. To však neznamená, že som konečne začala poslúchať a žiť bezpečne. Na mamičkino rozhorčenie som s tým neprestala, len som si našla celkom iné spôsoby skúšania je nervov.

ilustračné foto: www.sxc.hu