Zmiešané pocity

Som v 9 mesiaci a mám zmiešané pocity. Pocit radosti, že budeme konečne ozajstná rodina. Mama, tato a …

Ale tie zmiešané pocity radosti a obáv

trochu prerušila moja hospitalizácia. Na jednej strane si hovorím :”Je to

dobré, budú ma mať pod kontrolou, tak ako prvorodička sa nemusím báť, že

pôrod nestihnem”. Hovorím si sama pre seba – Zoznámiš sa s nemocničným

prostredím, vypočuješ si zopár rád od mamičiek ako prebieha pôrod.

Nadišiel deň vizity, vlastne ráno. Tam mi oznámili “mamička zajtra ráno

rodíme, pripravte sa, budeme vám vyvolávat pôrod”
Fajn, oni mi chcú vyvolat

pôrod a len tak mi to oznámia, keď ja sa chystám ako prvorodička rodiť

prirodzenou cestou. Pomóc.

Je poobede a na naše oddelenie, lebo nie sú voľné miesta na ženskom

oddelení, privážajú akútny prípad. Prichádza za mnou sestrička, že ju dáva

na noc k nám na izbu. Tvárim sa, že nepočujem dobre, ale fakt, tak som sa

zlakla, že som ju nepočula. Srdce sa mi rozbúchalo, niežeby som sa bála

pôrodu, ale čo ak sa tej žene niečo stane a ja budem tam a…Nakoniec

ju dali na inú izbu (celá noc že vraj bola kritická)

Deň D. Ráno ma budia už o piatej, aby mi dali klistýr, musia, aby si stihli

vymenit smeny. Nevadí im, že budem unavená a nezvládnem pôrod, ale hovorím

si” “Aj tak si ranostaj, asi ti to je vidiet na očiach a radšej máš

povinnosti ukoncené doobeda! Strach nemám, len neopísatelné pocity a navyše

nechcem rodiť za pomoci chémie.

Je 6 hodín ráno a prvé prekvapenie –

odtiekla mi plodová voda, psychika je niekedy psychika. Hurá nebudú mi

vyvolávať pôrod. O 8. hodine ráno si pre mňa prišli – na vzdycháren. A

odvtedy začali bolesti. Boli veľké, ale nemala som na ne ani čas myslieť. Na

vzdycháreňn vozili ženy po operáciách a aby nezaspali, dávali mi za úlohu

rozprával sa s nimi. Ďalšia už druhorodička sa tak stažovala aké to je

hrozné rodit, aké sú to bolesti. Medzitým za mnou chodila nejaká

upratovačka, celkom príjemná, na kus reči.

Celé doobedie ubehlo velmi rýchlo aj napriek velkému chaosu, ktorému som

bola aj trochu rada. Nemala som čas na odpadnutie. O tretej popoludní ma

čakala krásna odmena a neopísateľný pocit – Moja dcérka, vlastne naša, ale v

prvom rade moja.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...