Jež obyčajný

Dedko ježko bol dosť neprívetivý starý pán. Často mával pichľavé poznámky a keď sa mu niečo nepáčilo fučal. Najradšej mal prázdniny. Slnko svietilo, bolo čo jesť. Cez prázdniny uňho býval jeho vnuk Pichľoško. Veľmi sa podobal na starého otca. Akoby mu z oka vypadol! A starý otec bol nato hrdý. Keď bol Pichľoško s ním, dedko nikdy nefrfľal, ani sa nesťažoval. Mal svojho vnuka rád a vnúčik mal rád jeho.

Pichľoškove čierne očká svietili radosťou a zvedavo pozerali na svet. Večer nikdy nechcel ísť spať, lebo sa už tešil na nočné vychádzky s dedkom. Dedko už chodil pomaly a mal čas sa pri všetkom zastaviť, o všetkom niečo povedať. Pichľoškovi vysvetľoval, kde sa najlepšie hľadajú červíky na večeru, kde a ako je najlepšie pripraviť si posteľ na spanie. Spomínal si na príhody z mladosti. Pichľoško mal najradšej, keď sa schúlili do klbka vedľa seba, dedko si zložil okuliare a rozprával mu rozprávky. Najčastejšie boli o teplom mliečku, chutných červíkoch, o listoch, ktoré na jeseň menia farbu. Hovoril mu o tom, ako mesiačik priberá i ako chudne, ako je ťažko prežiť zimu a aké je krásne cítiť prvé jarné lúče slnka.

Tak sa Pichľoško u dedka – učiteľa naučil všetko, čo má vedieť správny jež. A vôbec mu nevadilo, že to bolo cez prázdniny. Dedkovi sľúbil, že keď raz bude veľký napíše o tom hrubú knihu. Aby sa na nič z toho čo dedko povedal nezabudlo.