Svišť vrchovský

Vysoko v horách žila svorne a v pokoji jedna mladá rodinka. Pán a pani Svišťová. Vždy mali na sebe oblečené kožúšky. A to aj v lete. Niekomu sa preto zdali čudní.

Na jar sa im narodil malý synček. Keby mohli, nosili by mu modré z neba. Tak ho mali radi. Ale keďže nebo je vysoko, vyššie ako tatranské štíty, chodievali aspoň na spoločné prechádzky k modrozeleným plesám a obdivovali modré horce.

Pani svišťová synčeka kŕmila, hladkala, čistila mu kožúšok a najmä ho ľúbila nadovšetko na svete.

Pán svišť pracoval v strážnej službe. Bol rodeným ochrankárom. Mal bystré oči i uši. Celé hodiny dokázal sledovať oblohu. A vedel vynikajúco pískať. Keď zapískal on, počula ho aj stará nahluchlá tetička svišťová, ktorá bývala na okraji kolónie. Vždy keď zbadal niečo podozrivé silno zapískal a všetci vedeli: „Nepriateľ je blízko! Teraz treba utekať! Kde je nejaká nora?!“

Keď synček vyrástol, rozhodli sa, že pôjde do svištej školy a spolu s kamarátmi sa bude učiť všetko, čo potrebuje k životu. Počúvať všetky zvuky, pozorovať oblohu, rýchlo zmiznúť a nájsť si potravu. A najmä vážiť si všetko dobré, čo mu prináša každý deň.