Jonatán a ja – Ale áno, mala som popôrodnú depresiu

Nerada sa k tým dňom a okamihom vraciam, na druhej strane mi je jasné, že si ich ponesiem so sebou – a dúfam, že už len ako výstrahu.

Na niečo bolo dobré prežiť popôrodnú depresiu*, teraz už lepšie rozumiem tým, ktorí cez ňu prešli a oveľa viac chápem pocity hanby a zlyhania, pre ktoré o tom mnoho ľudí  rozprávať nechce.

Pohľad späť

Teraz, keď už o tom, čo mi bolo, viem podstatne viac, docvakávajú mi mnohé skutočnosti. Je pravda, že hoci som sa na nášho drobčeka tešila a tehotenstvo si vychutnávala, na druhej strane som ho do značnej miery preplakala… Nielen preto, že som bola ako takmer každá tehula precitlivená.

Toto bolo omnoho viac – neskutočne ma zraňovali niektoré veci a ľudia, ktorí akoby si práve čas môjho tehotenstva vybrali na ubližovanie. Nevedela som to spracovať, nemala síl sa brániť a ani to nemalo zmysel, lebo  druhá strana nemala záujem o konštruktívnu komunikáciu – tak som sa len v kuse vyrevala. Cítila som sa veľmi sama, mala som pocit, že hádam ani nie je človek, ktorý by mi rozumel. Svoje urobili aj výstupy našich puberťákov, aj stresy okolo papierov zo stavby domu. Môj muž bol zo mňa vedľa – takúto ma nepoznal a nevedel nájsť kľúč, ako ma upokojiť a dodať mi sebaistotu.

Koľko krát som si hovorila: buď pokojná, lebo skončíš tak, ako tvoja sestra. Schytáš popôrodnú depku, ešte to by ti tak bolo treba.

… a predsa prišla…

Pôrod bol nádherný, bábätko v pohode, všetci sa tešili. Prvé týždne šlo všetko ako malo, môj drahý bol doma, boli Vianoce, takže sme si užívali idylu okamihu so živým Jezuliatkom. Skrat nastal, keď som ostala na domácnosť a deti sama.

Všetok kolotoč, ktorý som ako-tak zvládala tehotná, aj keď šialene unavená, bol teraz pre mňa neúnosný. Babätko bolo treba dojčiť, prebaľovať, pestovať a aj keď náš malý bol a je skvelé dieťa, predsa mal svoje okamihy, kedy sa ho nedalo položiť alebo odložiť hocikde. S babyšatkou tiež všetko nešlo – a moja predstava, že všetko toto je moja povinnosť a že domácnosť musí frčať ako namydlená, ma priviedli do zúfalého stavu.

Jednoducho sa to všetko vo mne spriahlo:

únava šestonedieľky, domáce práce, starostlivosť o drobčeka aj ostatné deti kontra utkvelá predstava dokonalej ženy, ktorú som už vtedy značne nenávidela.

A tak som začala mať výpadky. Skratovala som v komunikácii s deťmi, krik, nervy, vyhrážanie sa, zas slzy.

 

Zúrivo som stála nad bordelom doma: čo skôr? Variť? Prať? Upratovať? 

Na druhej strane som nedokázala vyklopiť pred svojou polovičkou, čo mi je. Ešte teraz vidím jeho vydesený pohľad: toto je moja žena?

Nevládala som nič, chcelo sa mi šialene spať, telo sa búrilo, myseľ začala byť apatická. Až sa stalo, že jedného dňa som si ľahla na posteľ v detskej a nebola som schopná sa postaviť a ísť nadojčiť malého, ktorý sa zobudil. 

Tie pocity boli hrozné: akoby boli vo mne dve ja. To jedno, ako tak normálne, vravelo: Poď, zdvihni sa, veď je to tvoje dieťa, tešila si sa naň….! To druhé ale vravelo: Nevládzem, je mi to jedno, neviem sa pohnúť, dajte mi pokoj, chcem spať… Neviem doteraz, akou silou sa mi podarilo postaviť a ísť k malému…

Doteraz nechápem, ako som v takom biednom stave nastavenia svojej „hlavy“ neprišla o mlieko – máme ho doteraz na litre.

Von z depky

Moje deti a môj manžel sa na mňa dívali zhrozene: ich mama, superman v sukni, ktorá všetko vždy zvládla, zorganizovala a mala plno energie, vyplakávala každú chvíľu, vliekla sa z nohy na nohu, nálada pochmúrna, komunikácia pesimistická až podráždená.

Videla som sa aj sama a bolo mi zo seba zle. Jedného dňa som si sadla k počítaču a vyťukala do vyhľadávača: popôrodná depresia. A videla som tam seba. Keďže som to nevládala povedať manželovi, skúsila som mu poslať článok mailom… až po dvoch mesiacoch mi povedal, že mu neprišlo nič.

Jedno mi ale bolo isté: keď ešte viem, čo mi je a uvedomujem si problém, dá sa so mnou ešte niečo robiť. Zabralo to najjednoduchšie: tesný kontakt s našim synčekom. Objímala som ho, láskala sa s ním a jeho prítomnosť – napriek horám prádla, oneskoreným večeriam a špinavej podlahe – ma dávala dokopy. Začala som spať s ním cez deň, hľadala som v situáciách to príjemné, púšťala som si znovu hudbu. Zmenili sme rozpis domácich prác deťom s odôvodnením, že potrebujeme viac ich pomoci. Pre nich to nie je priveľká záťaž navyše, pre mňa veľká pomoc.

Post ex

Môj čas popôrodnej depresie netrval dlho, a skončil asi 10 týždňov po pôrode – aspoň s extrémnymi prejavmi určite, pretože pri veľkom vyčerpaní mi bliká kontrolka organizmu tak, ako kedysi. Moje deti vedia len zbežne, čo sa mi stalo – ako im to vysvetliť, ešte neviem.

Môj drahý sa to dozvedel minulý týždeň, keď sme mali konečne trošku viac času pre seba. Priznala som sa aj k tomu – čo už viem – nikdy nedoručenému mailu, ako zúfalému pokusu povedať mu, čo so mnou je. Keď som volala s kamarátkou, dlhoročnou laktačnou poradkyňou, spľasla nado mnou ruky. Sestra mi ani nechcela uveriť… Každému z nich som to hovorila s hrčou v krku, s pocitom hanby a vlastného zlyhania, slzy v očiach. 

Jedno viem isto: pre mňa to bolo hrozné obdobie. A tak nebuďte ako ja – čas po pôrode patrí iba vám a vášmu drobčekovi, vychutnajte si ho, až kým nebudete mať pocit, že z vás neha prekypuje. Čas či povinnosti dajte na vedľajšiu koľaj, nenechajte sa zabiť predstavou vygľančenej domácnosti. Vychutnajte si spánok, pokoj, sebaprijatie napriek kilám po pôrode, radosť z nového života. Neexistuje nič, čo by nepočkalo – a za popôrodnú depresiu nič z tohto sveta rozhodne nestojí.

*Poznámka redakcie:

Pôvodne bolo v článku použité „popôrodnú psychózu“, ale psychóza je veľmi zriedkavá psychická porucha s psychotickými prejavmi – poruchou nálady, straty kontaktu s realitou, bludnými myšlienkami, halucináciami, na seba, ale aj dieťa zameranými agresívnymi prejavmi. Príznaky popísané v článku zodpovedajú poruche nálady – „popôrodnej depresii“.

Viac o tejto téme si prečítajte v aktuálnom článku Psychické problémy žien po pôrode.