Prítomnosť je brutálna

Keď večer zaspávam vo svojej bývalej petržalskej posteli, mám pocit, že miesto vankúša mám ucho na ceste pod oknami. Načúvam nehmatateľnej zmesi zvukov, pazvukov, dozvukov, takému čohokoľvek mixu. Mesto nikdy neutícha, netuší, čo je to stíšiť sa, ponoriť sa samé do seba. Človek v ňom chtiac nechtiac prestáva vnímať svoju vlastnú melódiu.

Rovnaký vnútorný problém môžeme mať s prítomnosťou. Vieme si naplánovať dvadsať rokov života dopredu, ale netušíme, čo si so sebou počať, keď v sobotu poobede prší. Ak práve prežívame ťažkú chvíľu, vynoria sa nám spomienky na obdobia, kedy sme ešte čurali do plienok a ohadzovali sa hlístami. Dobre už skrátka bolo a lepšie nebude.

Faktor prítomnosti

Nik tak krásne nenastaví náš ksicht do zrkadla prítomnosti ako dieťa, keď príde na svet. Niekedy sa môže zdať, že sa náš život spomalil alebo naopak zrýchlil, ale ono je práveže zrazu len všetko tak, ako má byť, hodiny idú konečne správne, ani dozadu, ani dopredu, skrátka na sekundu presne.

Ono potrebuje pohladiť tu a teraz, nie o dva dni. Chce byť do nás zavesené práve teraz, nie o päť rokov. Túži po našej prítomnosti, áno, už osemnástykrát za túto noc. Vyžaduje si človeka celého, myšlienkami, slovami, skutkami. Tu a teraz. V tomto čase a priestore, lebo toto je prítomnosť.

Niekedy je dosť ťaživá tá prítomnosť.

Tak brutálna, že radšej budeme v myšlienkach cestovať v čase, keď bol život vtedy na západe bez detí výrazne jednoduchší. Iba slobodne, žiadne zodpovedne. Mohli sme si lietať svetom ako vták ohnivák. Zobúdzať sa v rovnakom čase ako Gott, keď začínali vysielať Zákrutu. A nikto si nevšimol, keď sme tri dni neprišli domov, lebo sme zabudli.

Boli tiež časy, keď tlačiarne nestačili dodávať naše zlatom prešívané vizitky. Keď sme plnili plány na tristopäť percent, keď sme mali vybúkovaný každý deň v kalendári a pomedzi to vždy nejaké ASAP, skrátka kedysi sme mali svoje meno, funkciu, vlastný výťah.

Toto všetko bolo skôr, ako sme sa ocitli medzi štyrmi stenami s týmto uzlíkom. Nič z toho, čo bolo, už nie je. A či ešte bude… Nie raz si zavzlykáme: „len aby bolo väčšie.“ Nie raz si prajeme, aby už vedelo hovoriť, chodiť, umývať si zuby, viazať si kravatu, viesť našu firmu…

Až sa nám to všetko do bodky vyplní.

To isté dieťa, ktoré sa nám kedysi zúfalo vrhalo na nohu ako liana, len aby sme pri ňom zostali, nám zrazu nechce dať pred školou pusu: “Mami, len žiadne scény, prosím ťa…” To isté dieťa, ktoré nás kedysi budilo osemnásťkrát za noc, sa dnes zobúdza v tom istom čase ako Karel Gott na znelku Zákruty, ledva povie dobré ráno a ďalšie tri dni nepríde domov.

Tie isté štyri steny, medzi ktorými sme kedysi uviazli s dieťaťom ako vo väzení, raz ostanú prázdne, a v tom tichu nám prídu na um známe melódie. Napríklad melódie detského smiechu. Možno aj plaču. A budeme chcieť privinúť si na prsia to dieťa a utíšiť ho. Zotrieť mu z tváre imaginárne slzy. Uistiť ho, že je v bezpečí. Cítiť sa pritom najviac najviac potrebný.

Na prítomnosti je brutálne to, že je tu a teraz, nič viac, nič menej. Iba ju tak občas vedieť aj uniesť.