Dá sa naučiť lyžovať trojročné dieťa?

Raz ráno pred Vianocami som sa zobudila a rozhodla sa, že je najvyšší čas, aby sme naše deti naučili lyžovať.

Ja som síce slabý lyžiar, to ma ale neodrádza predstavovať si seba a svoje deti v Jasnej, ako si to šinieme dole kopcom. 

Aké lyže? 

Tá staršia nemala ospravedlnenie, má už päť, takže najvyšší čas začať makať na kariére lyžiarky. Ale! Dá sa naučiť lyžovať trojročné dieťa?

Pokiaľ ide o našu mladšiu, doma platí pravidlo, že ju neodstrkujeme len preto, že je malá. Takže nárok na prvé lyžiarske pokusy má rovnako ako staršia sestra.

Po dohode so svokrou, u ktorej má Ježiško darček priniesť, som objednala lyže z internetu. 

Rozhodla som sa pre malé plastové, červené, snehuliačikovo – vločkové, ktoré budú spĺňať dve základné podmienky. Teda prijateľnú cenu a dizajn, ktorý sa bude páčiť deťom.

Je predsa obrovský rozdiel medzi tým, či sa učíte lyžovať na veselých obrázkových lyžiach, alebo starých ošúchaných, po bratancovi z druhého kolena. 

Veľkým plusom spomínaných lyží (okrem tej ceny) bolo zapínanie. Systém je jednoduchý. Na každej lyži dve sťahovacie remienka. A nepotrebujete ani lyžiarky, stačí nepremokavé snehule a teplé ponožky.

Keď som sa pre spomínaný model rozhodla, prišlo mi od kamošiek asi tisíc dotazov, či je učenie na takých „plasťákoch bez lyžiarok“ skutočne OK. Sama som bola zvedavá, či si ich po prvom pokuse neotrepem o hlavu.

Prvý lyžiarsky zájazd? U babky na dvore!

Asi vám nemusím hovoriť, aké boli deti z lyží, ktoré našli pod stromčekom, nadšené. Keby som im darovala vrece zemiakov a tužkové baterky, netešili by sa viac.

V každom prípade, dva dni pred Vianocami sa roztopil sneh, takže na prvý pokus si museli chvíľu počkať. Dovtedy sa na ne akurát výdatne prášilo v kufri auta. Ale keď Vlhová získala prvé miesto, povedala som si, že dozrel čas. 

Boli sme u našich, vonku akurát svietilo slniečko a padali mäkké vločky. Vytiahla som lyže, čiapky a štýlové rukavice (tigrovaný vzor, priatelia!), keď si v tom spomeniem, že nemáme zateplené nohavice.

Na druhý deň som sa teda vybrala do mesta, kde boli všetky gate do snehu vypredané. Nakoniec som ich objavila zapadnuté v krabici v jednom sekáči. Čakali na nás!

Doma som deti patrične vystrojila. Chúďatá, tešili sa, že idú stavať snehuliaka. Ich radosť mierne opadla, keď som im pripla dve plastové veci na nožičky, a s neprimeraným nadšením ich presviedčala, že začína nová etapa rodinného života.

Vonku sa pochopiteľne spustila metelica, takže som na deti ledva videla.

Technika je základ 

Moja sestra je poklad. Vždy ma podporí, keď vymyslím nejakú blbinu. Chytila do ruky lopatu a začala hádzať sneh na kopu, aby našim malým lyžiarkam vytvorila vhodný briežok na učenie.

Na moje prekvapenie sa deťom „lyžovanie“ zapáčilo. Predstierali, že majú bežky a prechádzali sa v nich po dvore.

Dokonca pochopili, keď som im vysvetlila, že lyže sa nesmú prekrižovať, inak bude nehoda. Nakoniec jeden či dva pády snehu sú najlepším výchovným prostriedkom. 

Mladšia bola trochu nespokojná, lebo sa jej šmýkal remienok a lyža sa následne vyzúvala.

Po mojich skúsenostiach s kačenkami (predchodca korčúľ pre deti, ktoré rodičia nútia do zimných športov) som mala poruke kúsok šponovacej šnúrky. Tú som odstrihla s gumy na skákanie a poviem vám, dá sa využiť na všetko. Od výroby šarkana až po mašľu na darček. 

Akurát teda deti odmietali pochopiť systém lyžovania. Namiesto ladných šmykov hopsali ako na stračích nôžkach a občas zapadli do snehu.

Snažila som sa im techniku vysvetliť podrobným opisom, ale akosi sa nechytali. Tak sme ich postavili na „briežok“ zo snežnej kopy. Tá menšia v ňom zapadla po kolená.

Kým som ju vytiahla, tá staršia prišla na to, že je väčšia zábava liezť v lyžiach hore než pustiť sa dole. V tom nastal osudový okamih. Mladšia lyžiarka uvidela lopár! Ale aj staršia!

Lyžiarsky výcvik sme museli náhle ukončiť, pretože takú lavínu ako moje deti by nám závideli aj vo Vysokých Tatrách.

Pokus číslo dva

Druhý pokus sa konal u babky číslo dva. Ideálny terén. Veľmi ležérny kopček, kde sa deti mohli do sýta učiť základných znalostiam lyžovania.

Nikomu sa nič nevyzúvalo, nič nechýbalo, aj nálada bola dobrá. Akurát tá technika, deti svoje lyže poňali jednoducho ako bežky a rozhodli sa naháňať po dvore. 

Muž svoj starší poklad pustil po vzore pani lyžiarky Shifrinovej, ale keď dva razy skončila na chrbte, prestal ju výcvik baviť.

Ja som zas mladšej športovkyni do nemoty opakovala: „Pokrč kolienka! No pokrč!“ Ona pokrčila, ale keď sa nič nedialo, rozhodla sa ignorovať moje rady.

A či sme videli nejakú jazdu? Stále nie! Dvor síce vyzeral, ako keby po ňom pobehalo stádo lyžonožcov, ale výsledky žiadne.

Keď som chcela tréning poňať prísnejšie, deti sa rozhodli, že ich už lyže nebavia. Proste sa vyzuli a vypýtali sánky. Na to samozrejme žiadny tréning nepotrebovali, okrem toho sú už veľkáčky a chodia zásadne bez mamy.

Prežívala som síce trpké sklamanie, ale nevadí. Vynahradíme si to o pár nedieľ na ozajskom lyžiarskom svahu. Tam už ale zverím výcvik do rúk lyžiarskej škôlky.

Nech sa o budúce úspechy našich lyžiarok pričinia aj ostatní. Ja sa zatiaľ postavím opodiaľ s horúcim čajom a budem robiť nanajvýš fotky do albumu.